Zázraky sa dejú

28.04.2008, 16:36, wena

Po skončení vysokej školy som vystriedala niekoľko zamestnaní. Teraz mám konečne prácu, v ktorej sa môžem naplno realizovať. Podľa mojich kolegov som ambiciózna až dravá.

 

Som prísna na svojich podriadených, ale predovšetkým na seba. Naša firma má veľmi dobré meno u klientov, no stálo ma to roky tvrdej práce. Keď hovorím, že tvrdej, myslím to doslovne. Moja pracovná doba trvala 16 hodín denne šesť dní v týždni. Žiadne sviatky, žiadna dovolenka. Ale myslím si, že moja námaha nebola vynaložená nadarmo. Finančne som sa dobre zabezpečila, mám krásny byt a nové auto.
Keď som mohla vo svojom pracovnom tempe trochu poľaviť, zistila som, že vlastne nemám inú náplň. Začala som kontaktovať svoje dávne priateľky, lenže tie už poväčšine mali iné povinnosti. Naháňali sa medzi prácou, domácnosťou a výchovou detí. Uvedomila som si, že v mojom živote niečo, alebo lepšie povedané, niekto chýba. Vystriedala som v minulosti niekoľko sexuálnych partnerov, ale žiaden nebol ochotný tolerovať moje pracovné tempo. A mne to vtedy ani veľmi neprekážalo byť single. Musela som sa dobre rozhliadať, kým sa mi podarilo nájsť vhodného otca pre svoje deti. Tiež bol pracovne maximálne vyťažený a tak sme randili cez Internet. Ale neľutujem. Možno som mala šťastie, pretože teraz mám doma toho najláskavejšieho a najpozornejšieho manžela. Hneď sme sa zhodli na tom, že dieťa chceme a najlepšie okamžite. Ale človek mieni... Zrazu sme zistili, že nestačí len chcieť.
Zo začiatku som neúspech nebrala dramaticky. Ale po roku som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Každomesačné sklamania som zrazu prežívala oveľa intenzívnejšie. Nasledovali nekonečné návštevy lekárov. Zrazu mi neprekážalo, že chýbam v práci. Svoj pracovný program som dokázala neuveriteľne prispôsobiť tomu, ako mi boli naordinované lekárske vyšetrenia. Aj manžel sa podrobil vyšetreniu a lekári konštatovali, že na neplodnosti nášho manželstva máme rovnaký podiel viny. Ešte len potom sa začal kolotoč. Také lieky vtedy, také injekcie vtedy. Načasovaný pohlavný styk a zase sklamanie. Mesiac pauza a zmena liečby. Takto sa to ťahalo nekonečne dlho. Moje biologické hodiny tikali. Veď po štyridsiatke plodnosť u ženy radikálne klesá a tým sa aj šance na otehotnenie znižujú. A mne do tých štyridsiatich rokov už veľa nechýbalo.
Pripadalo mi to ako boj s veternými mlynmi. Líhala aj vstávala som s myšlienkami, či sa to tentoraz podarí. Niekoľkokrát som bola rozhodnutá vzdať to. Veď ľudia predsa žijú aj bez detí. No manžel ma stále povzbudzoval. Keď som videla, ako sa s nehou hrá so svojou neterkou, ktorá si veľmi obľúbila aj mňa, jednoducho som začínala znova. Akosi som vždy hlboko vo svojom vnútri cítila šancu na úspech. Len žena, ktorá prešla týmto kolotočom dokáže pochopiť, koľko ma to stálo predovšetkým psychických síl, sklamaní a v neposlednom rade aj bolesti.
Keď ani niekoľkoročná intenzívna liečba nepriniesla želaný výsledok, odporučil mi môj gynekológ obrátiť sa niektoré z centier asistovanej reprodukcie. Tam vraj majú oveľa lepšie možnosti a aj výsledky s liečbou sterility. Hneď nám dal aj kontakt a odporučil nám, aby sme viac neotáľali a dohodli si návštevu na najbližší možný termín. Zabalil nám všetku zdravotnú dokumentáciu moju aj manželovu. To vraj ušetrí veľa času a nepríjemných vyšetrení, ktoré sme už obidvaja podstúpili. Vyzbrojil nás ešte potrebnými informáciami a zaželal nám veľa úspechov. A určite mu máme oznámiť, ak sa to podarí.
V centre boli k nám veľmi milí. Keďže sme boli dopredu objednaní, mali pre nás dosť času. Podstúpili sme vstupné vyšetrenia, na základe ktorých nám povedali to, čo sme už dávno vedeli. Navrhli nám najprijateľnejší variant liečby a vypísali žiadosť pre zdravotnú poisťovňu. Upozornili nás síce, že každá zdravotná poisťovňa má stanovený limit pre liečbu neplodných párov, ale nečakali sme, že do poradia sa dostaneme až o dva roky. Rozhodli sme sa preto liečbu si radšej uhradiť sami. Keďže sme boli v súkromnom zdravotníckom zariadení, lekári takúto možnosť uvítali. Okamžite nám vypracovali presný harmonogram liečby a my sme si od nich odnášali okrem plnej tašky liekov, injekcií a neviem čoho ešte, aj nádej, že teraz sa to už určite musí podariť. Zmocnil sa ma pocit úľavy alebo vnútorného uvoľnenia. Už sme mali čakať len na ten správny moment.
No moje dni neprichádzali a nebolo možné začať s liečbou. Ešte aj toto. Ako keby mi naozaj nebolo súdené stať sa matkou. Keď už moja trpezlivosť bola vybičovaná do krajnosti, navštívila som lekára. No ten mi oznámil šokujúcu správu. Som vraj tehotná. A vtedy som to pochopila. To Boh mi chcel ukázať svoju silu. Ukázal mi, že človek sa môže snažiť koľko chce, ale ak na jeho snažení nie je božie požehnanie, nič nedosiahne. Neviem, ako mi to v tej chvíli prišlo na um, lebo predtým moja viera bola, dá sa povedať, formálna.
Od tohto okamihu sa môj život úplne zmenil. Zrazu som niektoré skutočnosti videla v inom svetle. Moje dieťa mi po toľkom snažení pripadalo ako neskutočný zázrak. Úprimne ďakujem výdobytkom modernej lekárskej techniky za to, že vlastním niekoľko fotiek môjho dieťatka ešte z obdobia pred narodením. Dodávali mi nesmiernu silu a chuť v ťažkých okamihoch. Napriek môjmu veku som na počudovanie tehotenstvo prežívala bez vážnejších komplikácií. Doslova som si vychutnávala krásne chvíle. Svojmu dieťatku som spievala, rozprávala sa s ním, hladkala som ho a tieto krásne okamihy nezatienilo ani to, že som si sama musela dvakrát denne pichať injekcie do brucha. No s blížiacim sa termínom pôrodu som dostávala strach. Ani nie tak z bolesti. Skôr to bola obava, či moje dieťatko bude zdravé. No keď nadišiel ten „deň“, a všetko nabralo rýchly spád, na obavy nebolo času. Keď mi do náručia položili môjho syna, až ma to vyľakalo.
Nepocítila som totiž žiadnu záplavu lásky, ako to opisujú mnohé mamičky. Bála som sa, či budem vedieť svoje dieťa ľúbiť. Ale moje obavy boli skutočne neopodstatnené. Cítim, ako moja láska k synovi zo dňa na deň. Až teraz viem, čo je to skutočné šťastie. Nie je to práca, nie je to úspech, ani peniaze. Je to pravá, nefalšovaná materinská a detská láska. Teraz, keď už môj syn má prvé slovká a aj krôčiky za sebou, vnímam to ešte intenzívnejšie. Jeho roztvorená náruč, rozžiarené očká a nádherné slová „maminka moja“ nedokáže vyvážiť nič. Mnohé matky si ani nevyčerpajú materskú dovolenku, nájdu pre svoje dieťa opatrovateľku a vracajú sa do práce. Niekedy je motívom kariéra, niekedy nedostatok finančných prostriedkov alebo túžba stretávať sa s ľuďmi.
Možno je o ich dieťa naozaj dobre postarané a nič mu nechýba, okrem mamy. Ja chcem so svojím dieťaťom stráviť toľko času, koľko je len možné. Napriek strádaniu, napriek tomu, že je to pre mňa neraz značne vyčerpávajúce. Nepokladám to za obetovanie sa. Robím to rada, pretože je zmyslom môjho života. Len ľutujem ten čas, keď som dávala prednosť kariére pred materstvom.
Júlia(41)