To nemôžeš, synáčik!

22.04.2008, 14:14, wena

Za svojho syna by som aj dýchala. Nech si hovorí kto chce, čo chce, pre mňa bude stále mojim synáčikom, aj keby mal Loktibradovu bradu, stareckými škvrnami posiate telo a kožu zošúverenú ako nosorožec.

 

Len čo ho vidím, srdce mi poskočí radosťou. Môj jediný chlapček, ktorý sa zrodil z veľkej lásky a jeho otec sa nielen so mnou, ale aj sním z ešte väčšej nenávisti rozviedol, sa mi vydaril. Je to fakt jedinečný exemplár. V škole sa učil na vyznamenanie a keď maturoval, nebolo pyšnejšej matky na zemeguli. Dokonca som o tom informovala aj šoféra autobusu, túžila som po tom, aby celý svet vedel, akého génia som priviedla na svet. No a keď v aule zvieral vysokoškolský diplom, slzy šťastia mi rozmočili celý mejkap. Môj synček, môj zlatúšik, moje jediné potešenie stálo na vlastných nohách, no ja som mu stále robila chodúle. Niežeby potreboval na ne pripevniť jednu, či druhú nohu, ale ukážte mi matku, ktorá nie je ochotná pomôcť dieťaťu, aj keď je dávno dospelé. A to som vám nespomínala strach, ten ohavný strach, tá obludná obava, ktorá ma sprevádzala celý jeho život. Bojím sa, či sa mu niečo nestane. Zo všetkého mám najväčší strach z dopravných a prepravných prostriedkov. Predstavte si, ako stojíte v domácom oblečení, oblizujúc varechu so zvyškami žĺtkového krému a vyprevádzate svojho dvojmetrového medvedíka k dverám.
„Nechoď výťahom! Čo ak sa zrúti? Nie, nehovor, že len preto, že ja trpím klaustrofóbiou, ty musíš chodiť peši! Tých pár poschodí zvládneš, posilníš si srdce, svaly a udržíš kondičku. Čo keď sa ten výťah zrúti? A aby si nestratil v práci hlavu pri nejakej babe. Dávaj si pozor, synáčik, aby ťa nejaká nevyužila a neodhodila ako...,“ čo, to som už nestihla dopovedať. Dvere výťahu buchli a môj syn ma neposlúchol! To si s ním vybavím, keď sa vráti domov. Ale predtým zatelefonujem, či prišiel v poriadku do práce. Nenechám sa odradiť ani jeho otráveným hlasom a otázkou, mami, prosím ťa, čo zase máš?
„Išiel si autobusom? Prosím ťa, synáčik, toľkokrát som ťa varovala. Do roboty to máš len na skok, prečo si nepoužil pešibus? Už si zabudol, koľko autobusov za posledné mesiace zhorelo alebo tie, čo sa zrútili do priepasti? Čo ak šofér za volantom zaspí, alebo nezvládne ľavotočivú zákrutu? Je jedno, či ľavo alebo pravotočivú a vôbec, neprerušuj ma! Autobusom, ti prikazujem, už nikdy nechoď!“
Môžete si hlasivky vykričať, priedušky vypľuť, aj tak si bľabocete už len do prázdneho slúchadla. Trvá vám hodinu, kým sa skoncentrujete. Aby ste nevyleteli a nejako neurazili svojho synčeka. Keď sa ako tak cítite v pohode, vyťukáte osem čísel jeho zamestnávateľovi a šéfovi. Najprv sa slušne predstavíte a vychválite ho do neba, keď cítite, že človek na opačnom konci stráca trpezlivosť, zaútočíte.
„Volám vám preto, chcem vás požiadať. Neposielajte môjho syna na žiadne služobné cesty. Viete, keď bol malý, a to nie je tak dávno, v aute cestou z Banskej Bystrice, ovracal tetu Oľgu a odvtedy máme zlé rodinné vzťahy. Do auta ho jednoducho neposaďte. Nie, nie, nie, ja som nemyslela, že by mal ísť vlakom. Viete, aká nebezpečná môže byť železnica? Koľko vlakov sa už vykoľajilo? Čo ak v niektorom z nich bude sedieť môj syn? To si chcete vziať na svedomie takú tragédiu? Nepočuli ste o tom, koľko ťažkých predmetov už bolo položených na koľajniciach a vlak vyšiel z dráhy? A čo v horúčavách, keď sa koľajnice teplom rozťahujú, myslíte, že to sú len fámy? Ako môžu na nich sedieť kolesá vlaku?“
No ale toto! Si to predstavte! Myslí si, keď má postavenie a peniaze, môže mne, úbohej, ustráchanej matke zložiť telefón a šplechnúť do slúchadla, aby som vyhľadala psychiatra? Prosím vás, tam som už bola a nič nezistili. Ľahká depresia v jesennom období života a niekoľko fóbií. Priznajme si, kto z nás nejakú nemá?
„Lietadlom? Si sa zjašil? Ty ma chceš zabiť! Že ti to šéf nariadil po tom, ako mi zložil telefón? No jasné, že som mu volala. A prečo nie? Som tvoja matka, či sa ti to páči alebo nie. Čože?“, oči sa vám krížia pri telefonovaní so svojím synčekom, ktorý beťár jeden, si to z práce namiesto domov, namieril k frajerke, „že poletíš, aj keby som sa na uši stavala? A čo som ja nejaký netopier? Som tvoja milujúca...“, predstavte si, prerušil ma. Otráveným hlasom ma uistil, že on o tom vie, ale už nie je malý chlapec. Zozbierala som všetky sily a poprela v sebe aj hrdosť. Zodvihla som slúchadlo ešte raz.
„Neprerušuj ma, keď s tebou hovorím! Zakazujem ti ísť na služobnú cestu. Je mi jedno, či autom, autobusom, kamiónom, vlakom, lietadlom alebo na lietajúcom koberci. Bojím sa o teba a nepustím ťa nikam. Ozaj, synček, a zaujímal si sa o prepravu potrubnou poštou? Možno tá by nebola taká nebezpečná. Počkaj. Počkaj, to tiež nie je dobrý nápad. Čo ak sa tam udusíš? Nie, ja viem, že nie si poštový holub, ale povedz mi, načo máme nohy?“
„Aby sme si ich strčili za hlavu,“ povie vám ten malý nevychovanec, ktorého ste si ako hada na hrudi hriali celých tridsať rokov, „mami, prestaň sa báť, že sa mi niečo stane, lebo to privoláš!“
Pri jeho poslednej vete vám krv zhustne na huspeninu a tlkot srdca cítite v hrdle a ste biela ako vápno. Ak sa okamžite nenadýchnete čerstvého vzduchu, ktorý nech je aj plný bacilov, zadusíte sa. Len čo vyjdete pred dom, na hlavu vám spadne črepník. Plný hliny a muškátov, ktorý susede z tretieho poschodia vypadne z ruky. Stratíte sa v temnotách a keď precitnete, drží vás za ruku váš jediný, milovaný synček. Prihovoríte sa mu takým tenkým hláskom, aký nemá ani lúčna víla, ba ani jej sesternica z lesa.
„Ja synček, by som za teba aj dýchala. Ja sa budem o teba strachovať, aj keď sa budeš ako dedko opierať o palicu a pohromade ťa budú držať už len skrutky, a nech si hovorí kto chce, čo chce...“, zabľabotala som a zaspala. Snívalo sa mi, že som anjel a lietam a svojimi krídlami odháňam od synčeka zlé myšlienky. Po prebudení, krídla zmizli. Aj predstavy o tom, že môj syn, moje životné potešenie, ma poslúchne. Na nemocničnom stolíku vedľa postele ležal vyšklbnutý papier z môjho poznámkového zošita.
„Mami, teraz, keď už viem, že si v poriadku, odchádzam na služobnú cestu. Lietadlom. A potom loďou. Nevolaj mi a nevaruj ma, že môžem dostať morskú nemoc, že si nemám nohy máčať v mori, aby mi ich neodhryzol žralok. Pá, ozvem sa ti z Ameriky, kam sa nedá , ej keď ty by si to veľmi chcela, dostať sa po vlastných. Tvoj milujúci syn.“
Ten lístoček opatrujem dodnes. Môj syn má bradu hustú ako prales a okolo neho pobehujú malé makaky...teda moje vnúčatká a ja som zase vo svojej koži.
„Pozor deti, na tých preliezačkách si môžete rozbiť hlavu! Nechoďte tak blízko vodnej nádrže! Čo ak do nej spadnete a napadnú vás vyhladované potkany? Nie aby ste sa vyštverali na ten tridsaťcentimetrový múrik. Stratíte rovnováhu a nešťastie hotové. Na ruské koleso vám lístky nekúpim. Mohol by sa vám prevrátiť mozoček v hlave...“ a zase ma nik nepočúva.
Môj syn síce tvrdí, že ten kvetináč, ktorý ma omráčil, mi mal prehodnotiť myslenie, ale ja som si istá, že vlastnú mamu nepozná. Bodaj by áno, keď teraz celú pozornosť sústredil na svoje detičky a moje vnúčatká. A tak, keď stojím vo vedľajšej izbe s lievikom na uchu a s napätím počúvam, čo im vraví, srdce mi trilkuje.
„Starkú musíte brať takú, aká sa narodila, už ju nezmeníte. Ale v niečom má pravdu. Nie, aby ste si ruky máčali v žihľave. Ak vás načapem, že stojíte pri otvorenom okne, ruky vám dolámem. Ak vás nachytám, že strkáte ruky do zásuvky, odpadnú vám a vy sa nebudete mať čím najesť. Vriaca voda vás môže opariť tak, že budete mať spálenú pokožku a vyzerať ako zvráskavené ropuchy. K sporáku sa nepribližujte, keď horia horáky a rúra je rozpálená. Neprajem si, aby ste...“
Uchechtnete sa, povyskočíte len toľko, aby ste si neublížili a s úľavou si pomyslíte, že jablko naozaj ďaleko nepadlo od stromu. A ten má riadne hrubé a do zeme vrastené korene. Stojí na jednom miesta, nikam sa nepresúva, nemigruje, nepoužíva MHD, SAD, ani železničnú, či leteckú dopravu, no a vidíte to! Stojí pevne na svojom mieste a je tu večne.
(Božena 60 )