Svoje dieťa som dala na adopciu

30.04.2008, 18:59, wena

Každý do mňa hučal. Rodičia, kamarátky, kolegyne. Bolo to k zblázneniu. Kohokoľvek som stretla, každý sa ma vypytoval, kedy sa budem vydávať, a pripomínal mi biologické hodiny.
Čo sa každá ženská musí hneď po škole vydať? Vari sú výdavky jediný zmysel života ženy?
Chvíľu som márne argumentovala, a potom som podľahla. V podstate hneď po vysokej škole!
Vydala som sa za človeka, ktorého snáď viac ako ja, mala rada moja rodina. Pretože bol Niekto! Vzala som si o päť rokov staršieho, úspešného chlapca so zabehnutou firmou. Vyžadoval odo mňa teplé večere, zloženú bielizeň do komínkov a politický prehľad. Aby náš zväzok mal aspoň nejaký zmysel, chcela som dieťa. Súhlasil, pod podmienkou, že ho starostlivosťou a výchovou nebudem moc zaťažovať. Má predsa svoju prácu! Navyše mal neustále narážky na manželky svojich kolegov, z ktorých že vraj deti urobili kvočky baviace sa len o detskej stolici. A to by teda on rozhodne nezniesol! Takže dúfal, že keď spolu budeme mať dieťa, nestanem sa pre neho príťažou, za ktorú by sa musel hanbiť. Inými slovami, ako matka by som pre neho bola prijateľná v prípade, keby som zvládla domácnosť, výchovu dieťaťa i úspešnú kariéru, a pritom by ma to nesmelo veľmi zmáhať, pretože strhaná ženská znamená koniec vzťahu. Aspoň tak som to pochopila. Koho som si to vzala? Všetci ho obdivovali a dávali mi najavo, že môžem byť šťastná, že si ma pán Niekto vzal. Učiteľku, ktorú bude musieť vlastne celý život živiť.
Tak to teda nie!
Ešte im všetkým ukážem! Rozhodla som sa, že svojho manžela v kariére predbehnem. Nielen preto, aby som svojej malomeštiackej rodine ukázala, že aj žena môže byť chytrá. Ale hlavne preto, že som sa chcela osamostatniť. Návrh manžela, či by sme sa z malého mestečka nepresťahovali do Prahy, mi teda vlastne nahral. Výhodou bola aj skutočnosť, že dobre zarábal a nebol lakomý. Nápad, že sa budem vzdelávať, privítal. Aby som sa necítila ako parazit, vzala som aspoň polovičný úväzok v družine a prihlásila som sa do intenzívnych kurzov angličtiny a japončiny. V 25 rokoch som sa rozhodla, že do 5 rokov budem aspoň tak úspešná ako môj muž. Že vo svojom živote niečo dokážem! Stálo ma to veľa námahy. Ale vyplatilo sa. Vlastne som prekvapila samu seba. Kde sa vzalo vo mne toľko ctižiadostivosti? Po 5 rokoch som začala pracovať ako tlmočníčka americkej firmy, ktorá obchodovala okrem iného aj s Japonskom.
Ani som si v priebehu tých rokov nevšimla, že sa z nášho manželstva vytratil všetok cit. Vlastne som sa ani nečudovala, keď mi manžel oznámil, že sa chce rozviesť. Čakal dieťa so svojou sekretárkou. Moje rozhodovanie, či prijať návrh jednej japonskej firmy a odísť do tejto vzdialenej zeme, bol týmto vyriešený. Aspoň som si to myslela. Vďaka kontaktom môjho muža sme boli rozvedení za pár dní. Hneď ma vyplatil z bytu, za čo som si bez problémov zariadila útulný 1+1 a...začala som mať ranné nevoľnosti.
No to snáď nie je pravda! Lekár mi zagratuloval k tehotenstvu a oznámil mi, že som na konci tretieho mesiaca! Že som mala normálnu menštruáciu? To sa stáva! Čo budem preboha robiť?
So svojim mužom som za posledný rok spala celkom asi trikrát. A to len kvôli protestujúcim hormónom! A ešte s kondómom! Ako sa to mohlo stať? Že sa i kondóm občas pretrhne? A tiež som sa predsa práve rozviedla! Bože!
Mala som 30. Lekár mi prerušenie tehotenstva neodporučil. Pretože už nie som že vraj žiadny zajac. Navyše som prešla katolíckou výchovou, a aj keď som bola kresťan veľmi pasívny, interrupcia ako vražda bola vo mne hlboko zakorenená. Tiež som mala kamarátku, ktorá sa 10 rokov márne snažila otehotnieť. Chodila po všetkých možných liečeniach, rátala každé plodné dni, až všetka jej snaha úplne zničila jej manželstvo. A ja že by som mala dieťa len tak zabiť?
Lenže čo to Japonsko? Nechcem svojmu dieťaťu raz vyčítať, že som sa kvôli nemu vzdala svojej kariéry a vyhodila z okna niekoľkoročnú drinu! Nechcem sa ako moja mama ukrivdene tváriť zakaždým, keď bude mať moje dieťa iný názor ako ja. Len preto, že by malo držať ústa a byť vďačné, že som ho porodila. Pretože kam ja som sa mohla všade dostať, nebyť tých nevďačných pankhartov? A čo otec? Veď ten má dieťa inde! Nervovo na dne som zatelefonovala svojmu potenciálnemu japonskému šéfovi. Vymyslela som si, že mám chorú mamu, a snažila som sa z neho dostať, či by som vôbec ešte niekedy dostala podobnú šancu.
Navrhol mi, že pol roka počká. Vari som mohla začať pracovať s novorodeniatkom? A ešte v Japonsku? Poďakovala som mu za prejav dobrej vôle a oznámila som mu, že to prijímam.
Nedokázala som sa vzdať tejto veľkej šance. To neznamenalo len zarobiť veľa peňazí, ale predovšetkým mať možnosť poznať zblízka život v úplne odlišnej civilizácii a dôjsť vo svojom odbore k dokonalosti. Zúfala som sa vrhla k internetu a prehliadala stránky všetkých dostupných poradenských služieb. Len ma utvrdili v tom, že interrupcia je vražda. A že je veľa párov, ktoré čakajú, až budú môcť zahrnúť láskou cudzie dieťa. Neviem, či som taká karieristka, alebo som nechcela na svet priviesť dieťa, ktoré by malo rovnako starého nevlastného súrodenca. Alebo či som bola taká zbabelá, možno pohodlná na to, aby som bola slobodná matka a celá tá celoživotná zodpovednosť by bola iba na mne. K tomu všetky tie ohrozenia detí z neúplných rodín! Bolo rozhodnuté. Svoje dieťa nezabijem ani nevychovám. Dám ho na adopciu!
Keby som vedela dvadsať jazykov a zarábala by som milióny, pre rodičov som sa stala hanbou rodiny, mesta a ľudstva vôbec. Bola som vinná nie len za rozpad manželstva, ale dať dieťa na adopciu je vraj horšie ako ho zabiť. Bývalý manžel si dodnes myslí, že s ním to nemá vôbec nič spoločného, a len mi odkázal, že som mrcha. Čo teda bolo ďalej? Zaplatila som cisársky rez a jednolôžkovú izbu. Nechcela som počuť svoje dieťa plakať. Nechcela som ležať spoločne s matkami, pre ktoré bolo ich dieťatko vrcholom šťastia. Aj tak to nebolo jednoduché. Len tá zvedavosť, ako asi bábätko vyzerá. S vypätím všetkých síl som vydržala i pohŕdavé pohľady zdravotného personálu a vnútila som si presvedčenie, že moje rozhodnutie bolo správne. Môj život sa musí vrátiť do pôvodných koľají. Do koľají slobodnej ženy. A nie je predsa všetkým dňom koniec. Možno raz budem skvelá mama! Dnes je to len pár mesiacov a nechcem tvrdiť, že raz nebudem mať výčitky svedomia. Že nebudem trpieť, keď si uvedomím, že niekde tu žije moje dieťa a ja ho vôbec nepoznám. Za nepravdepodobné však považujem, že by tieto výčitky svedomia mali byť vážnejšie ako výčitky spôsobené potratom.
Pevne verím, že môj syn alebo dcéra vyrastá v rodine, ktorá ho miluje!