Strata zmenená v dar

28.04.2008, 16:38, wena

Smútoční hostia, ktorých som pozvala na kar, sa postupne lúčili, až som zostala sama, spolu s bratom a jeho rodinou. Vyrovnala som účet a prijala bratovu ponuku odviezť ma domov.

 

Po krátkej jazde som sa ocitla sama v byte, kde som spolu s Danielom prežila pätnásť väčšinou slnečných rokov. Spomienky mi leteli hlavou, ako keď beží film, ktorý nemôžeme ovplyvniť. Pustila som Danielovu obľúbenú hudbu a prešla do jeho pracovne, aby som sa oboznámila s dôležitými papiermi, o ktoré sa vždy staral on, no ktoré budem pri dedičskom konaní určite potrebovať.
Otvorila som vrchnú zásuvku jeho pracovného stola a hneď na vrchu na mňa čakalo prekvapenie v podobe zapečatenej obálky s mojím menom. V očakávaní niečoho neznámeho sa mi pri otváraní chveli ruky a musím priznať i niekoľko slzičiek, ktorými som pokropila obálku.
„Moja najdrahšia, práve držíš v ruke dôkaz mojej zbabelosti. Áno, zbabelosti, lebo inak sa nedá nazvať skutočnosť, že som za môjho života nikdy nenabral odvahu priznať sa ti k niečomu veľmi vážnemu. Aspoň čiastočne to naprávam týmto listom, z ktorého sa dozvieš pravdu ešte pred dedičským konaním. Sama dobre vieš, ako veľmi sme si želali mať dieťa a čo všetko sme preto podnikli. V tomto sme však šťastie nemali. Neúspechom skončil i pokus o adopciu. Milá Michaela, máme dieťa. Je to syn, má štyri roky a volá sa Juraj. Je to môj syn a mojím posledným želaním je, aby si ho prijala za vlastného. Určite sa s ním čoskoro zoznámiš a tiež s jeho mamičkou, ktorá veľa šťastia v živote nemala. Možno z vás budú raz i priateľky...“
Keď som sa spamätala zo šoku, ktorý som pri čítaní listu utrpela, začala som triezvo uvažovať. Na opačnej strane jamy, do ktorej ukladali rakvu s mojím Danielom, stála neznáma žena v čiernom a srdcervúco plakala. Cez závoj a slzy som dobre nevidela, no chlapček vedľa nej mi kohosi pripomínal. Žena však ešte pred skončením obradu zmizla a už som ju nevidela.
Pozvánku na dedičské konanie som dostala až prekvapujúco rýchlo. Keď som vkročila do súdnej siene, žena, ktorú som si pamätala z pohrebu, tam už sedela a po jej boku chlapček Juraj. Bola ešte bledšia ako vtedy a chlapček s bucľatými líčkami a veľkými zvedavými očami sa tak podobal na Daniela, že o jeho otcovstve nemohli byť nijaké pochybnosti.
Štátny notár po odrecitovaní úvodných fráz otvoril precízne vypracovaný Danielov testament a oboznámil nás s jeho obsahom. Každému bolo všetko jasné, a tak celý úradný akt netrval dlhšie ako štvrť hodiny.
Vyšli sme na chodbu a len čo sa za nami zatvorili dvere, ma Jurajova mamička oslovila: „Nemám v úmysle ospravedlňovať sa vám za nič, čo sa udialo. Osud si s nami zahral nie podľa mojich a určite nie podľa vašich predstáv. Všetci sa však musíme zmieriť s realitou. Ak by ste mali záujem bližšie sa zoznámiť s vaším nevlastným synom, rada vám to umožním.“ Jej návrh sa mi páčil a keby s ním nevyšla ona, určite by som takéto stretnutie veľmi skoro iniciovala ja. Po krátkom rozhovore sme sa dohodli na stretnutí budúcu nedeľu u mňa, teda v byte Jurkovho otca.
Pripraviť pohostenie pre dospelákov bolo pre mňa rutinnou záležitosťou. Ako sa však dôstojne pripraviť na prvú návštevu manželovho syna? V spomienkach som sa vrátila desať rokov späť, keď som ešte dúfala mať vlastné deti. Navštevovala som obchody s detským oblečením a v duchu vyberala súpravičky pre batoľatá, cumlíky a hračky pre najmenších, dokonca som mala vybratý aj detský kočík. Tieto moje teoretické skúsenosti s nakupovaním detských hračiek mi však v tomto prípade neboli nič platné. Pobehovala som medzi regálmi s hračkami a vyberala s takým zápalom, že som úplne zabudla na tragédiu, ktorá ma postihla iba pred niekoľkými týždňami.
Ovešaná balíkmi ako Mikuláš som sa vracala domov, s nádejou, že Jurkovi urobím radosť. Deň pred dohodnutou návštevou však opäť zasiahol osud a všetko zmenil. Zazvonil telefón a službukonajúca sestra ma prosila, aby som čo možno najrýchlejšie prišla na interné oddelenie fakultnej nemocnice. „Môžete vstúpiť, no nezdržte sa dlho. Je síce veľmi vyčerpaná, no je pri vedomí a chce vás vidieť.“
Jurkova matka ležala bez pohybu, len jej horúčkou žiariace oči dávali najavo, že nespí. Sadla som si na kraj jej postele a ona hneď prehovorila: „Prišlo to skôr, ako som čakala, a preto sa vás rovno pýtam. Môžete a chcete Danielovho a môjho syna prijať ako vlastného? Bolo to vždy i jeho želanie. Nemôžem spokojne odísť, kým neviem, čo bude s Jurkom...“ Jej posledné slová sa už menili na šepot.
Chytila som ju za roztrasenú ruku a odpovedala: „Sľubujem vám, že budem Jurka vždy pokladať za svojho vlastného syna a vychovám ho, ako najlepšie budem vedieť. Odpoludnia ho vyberiem zo škôlky a zoberiem si ho domov.“ Pred odchodom som ešte poznamenala: „Daniel bol úžasný muž. Ľúbili sme ho obe, zostaňme preto priateľkami.“ Odpoveďou mi bol náznak úsmevu medzi slzami.
S vybratím Jurka nebol nijaký problém, všetci boli o situácii informovaní a ja som sa dozvedela, že jeho mamičku odviezla záchranka práve odtiaľto. Problém však nastal, keď som chcela chlapca uložiť spať do doteraz neobývanej detskej izby. Srdcervúco sa rozplakal a stále volal mamičku. Utíšil sa až keď som ho zobrala do spálne a ľahla si k nemu. Nasledujúci deň sme šli do nemocnice spolu. Návšteva sa však nevydarila. Napriek Jurkovým pokusom prebrať ju, jeho mamička zrejme pod vplyvom silných liekov stále spala a našu návštevu už nevnímala. Pred odchodom mi ešte sestrička stihla diskrétne pošepkať, aby som nabudúce prišla radšej sama. Urobila som, ako mi poradila. Sedela som na kraji postele, držala ju za ruku, občas utrela kvapky potu na jej čele a podrobne referovala, ako si Jurko zvyká na nové prostredie. Chcela som vedieť, aké jedlá má najradšej. Stíchla som a čakala odpoveď. Tej som sa však už nedočkala. Jurkova mamička zatvorila oči a zaspala. Tentoraz navždy.
Odteraz som bola Jurkovou mamičkou ja.
Michaela(39)