Špliecha ti na maják?

22.04.2008, 14:02, wena

Môj muž bol vždy neskutočný nervák. Trvalo mi roky, kým som si zvykla na jeho grobianstvo, na jeho urážky, ktoré ma zraňovali a zanechávali na duši čoraz hlbšie rany.

 

Stačilo, aby som pri sledovaní programu v televízií, povedala nejakú poznámku, už sa na mňa vyrútil. O to horšie, že vždy to bolo také nečakané a ja som nemohla vedieť, čoho všetkého sa mám vyvarovať.
„Čo ti špliecha na maják? Ako môžeš tvrdiť, že ten chlap je rodený zabijak, keď sa len slovom vyvŕšil na tej svojej rafike. Keby si ty bola ako ona, aj ja by som spáchal najťažší zločin. A môžem ti povedať, že občas ma tak vytáčaš, že by som najradšej...“ Zaťal päsť a pozrel sa na mňa s toľkou zúrivosťou, z ktorej by si nejedna žena vyplakala dušu. Ja som však časom tak zatvrdla, že som jeho poznámky vnímala už len ako bzučanie tučnej muchy.
„To ti nevadí, že ťa uráža a ponižuje aj pred druhými?“ ,hnevala sa moja sestra, ktorá k nám chodila čoraz menej, „Čo ťa pri ňom drží? Ja keby som mala doma takého grobiana, asi mu krkom zakrútim.“ Len som mykla plecami, stisla päste a keď som prehltla, vybehlo zo mňa spontánne.
„Mám milenca,“ priznala som sestre, ktorá na mňa vytreštila oči a otvorila ústa dokorán.
„Čo ti špliecha na maják?“, zopakovala otázku, ktorú som už toľkokrát počula od muža.
Zasmiala som sa tušiac, že to povedala naschvál. „A nebojíš sa, že sa to dozvie tvoj muž? Ešte ťa nikdy nezmlátil?“ Zavrtela som hlavou. To naozaj ešte nikdy nespáchal, hoci jeho ruka sa nie raz zlovestne zaháňala nad mojou hlavou. Vždy sa však stiahol, keď videl ako som sa vystrela, hoci spočiatku som sa po každý raz prikrčila. V mojom postoji bolo toľko vzdoru, ktorý ho, ktovie prečo, hamoval.
„Iba s Kajom som schopná vnímať svojho muža ako súčasť bytu.“
„Nerozvedieš sa sním?“ Zamyslela som sa. Ako povedať sestre čosi, čo ona určite nepochopí.
„Asi mi nebudeš rozumieť, Majka, ale keby som ho opustila, zostal by celkom sám. Deti by za ním rozhodne nešli. On nemá rodičov, iba ak kamarátov z mokrej štvrte, ale to sú také skrachované existencie. Stratil by všetko. A to mu nie som schopná urobiť. Viem, že by si to zaslúžil, ale ja to jednoducho nedokážem.
„Si blázon! Prečo berieš ohľad na človeka, ktorý ťa celé roky psychicky týra? Kope do teba ako do handry.“
„Veď vravím, nepochopíš to. Ja mám deti. Naše deti. A teba. Našich rodičov. Ale on by zostal sám.“
„Teba fakt špliecha na maják,“ pokrútila moja mladšia sestra hlavou a ja som sa viac nesnažila. Myslela som, že s Kajom budeme milencami azda až do skonania sveta, kým ma nepostavil pred rozhodnutie. Buď on alebo môj muž. Priložil mi nôž na krk a ja som zostala v rozpakoch.
„Nemôžeš večne sedieť na dvoch stoličkách. Musíš sa s ním rozviesť. Nasťahuješ sa ku mne aj s deťmi, a on nech si všetko napchá do gágora, keď sa ti stále vyhráža, že ťa zničí a vyštve z domu.“ Sklonila som hlavu ešte aj vtedy, keď sa v ten večer predo mňa postavil môj muž. Kmásal mnou ako konárom jablone a žiadal vysvetlenie.
„Všetko viem! Tvoj milenec mi to sám prišiel povedať! Vláčite sa spolu už niekoľko mesiacov! Ako si mi to mohla urobiť, ty, ty, ty jedna...,“ zahnal sa, no ja som neuhla. Cítila som ranu, ktorá mi rozdrví hlavu, no hlava mi zostala majestátne stáť na krku bez najnepatrnejšieho zachvenia. Mužova ruka preťala ťažký vzduch a zastala v jedinom okamžiku. Zreval a keď som videla, že sa mu čosi s ňou stalo, že sa mu vyhodilo rameno pravej ruky, pochopila som. Akoby nejaká vyššia moc zastavila jeho úmysel fyzicky ma napadnúť. Zrútil sa na zem a bolesťou skuvíňal. Mlčky som stála nad ním a čakala, čo urobím. Bola som ako mechanická bábka, ktorá čakala na otočenie nejakej skrutky. Dlhé okamihy som stála ako prikovaná nad ním premýšľajúc, či mu pomôcť alebo sa otočiť na opätku a navždy za sebou zabuchnúť dvere. Môj muž už len tíško zavýjal od bolesti, keď som si k nemu kľakla a pomáhala mu vstať na nohy. Nebránil sa. Len sipel a ani sa na mňa nepozrel. Kým ho v nemocnici naprávali pod narkózou, stála som na dlhej nemocničnej chodbe a necítila som nič. Akoby vo mne všetko zamrzlo. Obrovský chlad, ktorý ma vyplnil zvnútra, sa vo mne rozložil ako balón, ktorý ktosi vyfučal. Na druhý som za ním zašla na nemocničnú izbu, v ktorej mal zostať pár dní.
„Buď chvíľu pri mne, prosím,“ povedal môj muž a zadíval sa na mňa tak, ako roky nie, „musím ti toho veľa povedať.
Nič som neodvetila. Akási sila ma posadila na kraj postele. Pozerala som sa na muža, ktorý sa mi odrazu zdal taký drobný, zraniteľný a nevýslovne zlomený.
„Bol som celé roky na teba zlý. Nezaslúžim si ťa. Viem, že to, čo sa stalo, som si zapríčinil sám. Keby sa mi to rameno nevyhodilo z puzdra, určite by som ťa udrel. Nie je dôležité, že tomu zabránila nejaká vyššia sila, ale že by som to dokázal. Ak môžeš, odpusti mi to. Ak sa rozhodneš opustiť ma, všetko pochopím. Nič iné ani nečakám. Viem, že si zaslúžiš čosi lepšie ako som ja. Nebudem ti brániť, ak odídeš s Karolom. Máš na to plné právo,“ povedal môj muž a ja som stále nevydala zo seba ani hlásku. Len som sa na neho dlho pozerala a v hlave som cítila vákuum.
„Opustíš ma?“, spýtal sa, upierajúc na mňa oči plné sĺz. Prehltla som, krátko sa nadýchla.
„Špliecha ti na maják?“, spýtala som sa a môj muž, môj manžel sa rozplakal. Prisadla som si k nemu a on ma tou zdravou rukou stískal tak, akoby ma už nikdy nechcel pustiť. Uvidíme, pomyslela som si a usmiala sa cez slzy.
Gabika(45)