Smutné detstvo

22.04.2008, 14:17, wena

Lea (23) je obyčajná žena ako každá iná, až nato, že jej detstvo nebolo vôbec rozprávkové. Vyrastala s rodičmi, ktorí holdovali alkoholu a ich výchovné metódy boli až príliš kruté...
Život v agresívnej rodine poznačí každého. Rany na duši a detskom srdiečku zanechali svoje stopy...

 

Nepamätám sa, kedy sa to všetko začalo, mám pocit, že to robili odjakživa. Moje detstvo si vybavujem len matne, občas sa mi vynára v desivých snoch. Bitky boli na dennom poriadku, rodičia sa bili aj medzi sebou. Cez deň popíjali, v noci vyčíňali. Nikde nerobili a sociálne dávky prepili už za pár dní. Často nebolo doma čo jesť. Dobrí susedia mi ale vždy niečo priniesli alebo ma zavolali najesť sa ku nim. Keď bolo doma najhoršie, prespávala som u jednej milej pani z vrchného poschodia. Po čase sa odsťahovala a ja som opäť nemala svoje jediné útočisko.
Keď som mala asi sedem rokov, vek , kedy som podľa rodičov dospela, usúdili, že už sa o mňa starali dosť a teraz sa mám starať ja o nich. Tak som im musela chodiť kupovať cigarety a alkohol. Všetko zariadili v neďalekom malom bufete pri našej bytovke, kde mi vždy všetko potrebné predali. Slušné oblečenie do školy a školskú tašku mi doniesol otec z charity s tým, že druhé deti nemajú toľko šťastia, aby so o nich rodičia tak dobre starali. Mala som slzy v očiach hľadiac na zničenú tašku a sprané veci, ale bolo mi to jedno. Bola som šťastná, že pôjdem medzi deti a budem mimo ničivého dosahu tých dvoch, že vraj mamu a otca. V škole sa mi síce ostatné deti posmievali a dávali mi najavo, že som iná. Nikdy som nemala desiatu a o obedoch som len mohla snívať. Našla som si ale kamarátku, ktorá sa so mnou vždy podelila s desiatou, a tak mi aspoň počas vyučovania neškvŕkalo v bruchu. Napriek prepitým mozgom si obaja rodičia uvedomovali, že do školy chodiť musím a keby nebodaj bolo na mne vidieť známky násilia a bitky, prišli by o slúžku a peniaze zo sociálky na ich najväčšiu lásku života – alkohol. Takže do školy som chodila vždy čistá, upravená a naučená , aj keď som sa o všetko musela postarať sama, pod hrozbou bitky.
Pochopila som, že sa musím dobre učiť, aby som nedopadla ako rodičia. Závidela som však spolužiakom ich životy plné lásky a starostlivosti ich rodičov. Snívala som o matke, ktorá by za mnou chodila do školy a vítala ma bozkom na líce. Namiesto toho, som sa musela s ťažkou taškou trmácať cez pol mesta. Doma, po príchode som preventívne schytala facku, len tak, veď niečo som predsa určite vyviedla. Aj keď som sa učila na samé jednotky a nebol dôvod na trest kvôli škole, ich to nezaujímalo. Hneď, ako som zhodila tašku, dostala som peniaze na cigarety a alkohol. Situácia sa trochu upokojila, keď sociálka znížila dávky a rodičia si museli nájsť prácu. Mala som aspoň chvíľu pokoja na učenie a sem – tam bolo aj čo zjesť. Víkendy však boli zlé, rodičia ležali celý čas naložení v liehu.
Podarilo sa mi dostať na vytúženú strednú školu, bývala som na internáte a požiadala som miestny kláštor o pomoc. Len čo rodičia zistili, že prídu o slúžku, urobili mi zo života peklo. Utekala som z domu, nevládala som znášať ich bitky. Kláštor sa spojil so sociálkou a tak som bývala tam. Bolo to jedno z najkrajších období môjho života. Ľudia sa ku mne správali slušne, milo a chápavo. Domov som chodila len na Vianoce, ktoré som vždy pretrpela. Rodičia sa mi vysmievali, bola som pre nich odpad.
Po maturite som nemala problém sa zamestnať vďaka mojim vynikajúcim výsledkom. Bývala som v ubytovni a žila si svoj skromný život bez kriku a bitiek. Konečne som bola úplne voľná a mohla som žiť len pre seba. Dokonca som si našla priateľa. Vzťah však stroskotal, nevedela som totiž, ako má správny vzťah vlastne vyzerať. Urobila som veľa chýb a zrútila som sa. Pomohol mi psychológ, ktorého navštevujem dodnes. Učím sa ako žiť normálne. Momentálne mám už pol roka priateľa. Bojím sa vysloviť nahlas, že som šťastná. Na rodičov a zlé detstvo chcem zabudnúť. Treba ísť ďalej....
Lea