Predsa sa nebudem o svoje deti starať celý život! 2.časť

22.04.2008, 14:21, wena

Vždycky som chcela mať okolo seba kopu detí. A Miloš súhlasil. Najprv sa nám narodil Jakub, po ňom Lukáš a nakoniec Ivana. Je to už dvadsaťdva rokov... Jana( 42)

 

Miloš ale naraz zvážnel. „Máš pravdu, Janka. Musíme to spolu prebrať. Ale teraz by som ťa rád niekam vzal.“
Chcela som mu povedať, že nemôžem, že musím ísť nakúpiť a uvariť...Ale potom som si to rozmyslela: chlapcom je už dvadsať preč a Ivanka je už predsa tiež veľká. Tak nech si všetci vezmú niečo z ľadničky.
Vzala som Miloša za ruku a šli sme k autu. Pripadala som si voľná ako vták! Nič nebudem variť! Naopak , pôjdem preč so svojím manželom! Keď sme prechádzali ulicami, uvedomila som si, že Miloš mlčí. „Stalo sa niečo?“ Prikývol. „Áno. Stalo. Je nám štyridsať a žijeme vedľa seba a nie spolu. Nič nerobíme spoločne. Chodili sme predsa tancovať! A teraz? Ty stále niečo robíš. A potom si unavená...“
„Ty si ale teraz tiež stále preč,“ hájila som sa. „Práve o tom chcem s tebou hovoriť. O tom, prečo som bol preč.“ Po týchto slovách som ľahko znervóznela. „Mal si robotu...Ja to chápem.“ „ Nie. Nemal som robotu.“ Prestala som dýchať a srdce mi začalo prudko biť. Preboha?! Čo mi to chce povedať? On niekoho má! On ma opustí! On...
Boli sme už skoro za mestom, prechádzali ulicami s malými domčekmi. Keď som bola malá, táto štvrť sa mi veľmi páčila. V jednej záhradke bol kamenný, farebný hrad a naši ma nemohli dostať od plota!
Miloš zastavil pred jedným z domov a naznačil mi , aby som vstúpila. Čakala som, že zazvoní a bude ma chcieť niekomu predstaviť, ale on vytiahol kľúče. „Majiteľ nie je doma...“ Odomkol a pustil ma prvú. Myslela som si, že sa mi to všetko zdá. Uprostred záhradky stál kamenný hrad z môjho detstva! Určite! Ale to už Miloš na mňa volal. Vošla som dovnútra. Všade bolo teplo a čisto. Ako keby som bola doma! A ten pokoj! Iba ja a Miloš. Žiadne, mami, ja potrebujem, mami, kde mám, mami, kam si mi dala, mami, podaj...
„Janka!“ Pozrela som sa na Miloša, stál vo dverách jednej izby a naťahoval ku mne ruku. „Poď. Majiteľ, nepríde.“ Naše milovanie bolo rovnako krásne ako v čase, keď sme spolu chodili. Uvedomila som si, ako nám veľmi chýba súkromie, pokoj. Pocit, že sme len my dvaja. Keď Miloš rozsvietil malú lampičku, rozhliadla som sa a rozplakala. Bola som prešťastná. „ Je to tu ako vo sne. Ja by som tu chcela zostať!“
Rozosmial sa. „Vážne? A čo deti, Janka?“
„Deti sú už veľké. A ja som ich, Miloško, zle vychovala. Berú ako samozrejmosť všetko, čo pre nich robím. Ani nepoďakujú...Najradšej by som sa tam nevrátila!“
Smial sa čím ďalej, tým viac a ja som nechápala. Pritiahol ma k sebe a zvalil do perín. „Tak sa tam už nevrátime!“ „To predsa nejde...“ „Ale ide. Všetko ide, keď sa chce. Toto je teraz naše!“ Vzal ma do náruče, nosil po domčeku a konečne mi celú záhadu vysvetlil.
Jeho kamarát odcestoval do cudziny a poprosil Miloša, aby sa mu o domček staral. Miloš si myslel, že sem občas zájdeme, aby sme mali pokoj na milovanie. Ale potom ho napadlo, že by sme sa mohli do domčeka presťahovať, pretože jeho kamarát ho chcel časom predať. A tak sem Miloš tri mesiace chodil a opravoval, upravoval, maľoval a snažil sa, aby mi to pripomínalo náš domov, čo sa mu naozaj podarilo!
„ Miloško, čo ťa to napadlo?“ opýtala som sa. Pevne ma objal:“ Uvedomil som si, že ťa strácam. Raz večer som sa na teba díval, hovoril som na teba, a ty si ma nevidela. Balila si desiaty, varila obed, medzi tým si žehlila...Dívala si sa na mňa, ale nevidela si ma. Povedal som si, že musím urobiť radikálny rez. Chcel som ťa naspäť. Si moja žena a ja ťa milujem. Chcem, aby si ma zase videla, keď sa mňa pozrieš.“
Večer sme sa vrátili domov, už vo dverách sa mňa vrhli detičky. „Mami, ty si nepripravila večeru?!“ „Mami, kde mám vyžehlené rifle?!“ „Mami, ty si nevyprala tepláky a tričká...“ A vtedy som počula Miloša po prvýkrát v živote zvriesknuť.“ A dosť! Ticho!“ Všetci traja zmĺkli a prekvapene sa naňho pozreli. S kamennou tvárou začal hovoriť.
„ Počúvajte. V sobotu sa s maminkou odsťahujeme na koniec mesta. Vy sa budete starať sami o seba. Nájom za vás budeme platiť, pokiaľ si nezačnete zarábať. Dostanete od nás peniaze na jedlo a nutné výdaje, ale o všetko ostatné sa budete musieť postarať sami. Jakub s Lukášom si nájdu brigádu a Ivanka, keď zmaturuje a pôjde na vysokú, tiež. Takto sa to robí aj v iných rodinách a bude sa to robiť aj u nás.“ Chlapci udivene pozerali, ale Ivana sa takmer hneď ozvala“ „Mami, ty si sa zbláznila?! A čo my? Ja mám toľko práce...“
„To ja tiež, dievčatko. Ospravedlňujem sa ti. Je to moja vina, že si lenivá a rozmaznaná a nevážiš si práce druhých. Poďakovala si mi napríklad za tie vankúšiky? Šila som ich dnes ráno.“ Uškrnula sa: „Tak o to ti ide?“
Jakub s Lukášom sa na seba pozreli a Jakub červený rozpakmi hľadal slová: „Máš pravdu, mami...Chovali sme sa naozaj ako úplní idioti.“ Lukáš sa na mňa prosebne zahľadel: „Mami, rozmysli si to , prosím ťa!“ Zaváhala som, ale pohľadom na Miloša som si predstavila raj, odkiaľ sme práve prišli a šťastne som vyriekla: „Nie. Nerozmyslím si to. Plávať viete, tak plávajte!“
Cez víkend sme sa presťahovali. Pri lúčení s deťmi sa mi zdalo, že sa im ich nová zodpovednosť začína páčiť. Jakub sa zabýval v našej izbe a na ľadničku zavesil zoznam, čo kto a kedy musí urobiť. S Lukášom plánovali brigádu, aby si mohli niečo kúpiť do bytu a Ivanka sa ma spýtala, či ju naučím variť.
„Hodili sme ich do vody a dobre sme urobili,“ povedal Miloš, keď sme sa blížili k nášmu novému domovu. Prikývla som. „Áno. Urobili sme dobre. Bol najvyšší čas!“
Jana