Prečo stále musím!

22.04.2008, 14:07, wena

Vždy som bola zdravá, nič ma netrápilo, preto ma moje problémy zastihli nepripravenú. A navyše boli tak osobné, hanbila som sa o nich hovoriť, zveriť sa s nimi...

 

V našom živote je veľa chúlostivých záležitostí, s ktorými sa len ťažko zdôverujeme. Zvlášť ak sa týkajú nášho vlastného tela a jeho intímnych funkcií. Prelomiť také spoločenské tabu nie je vôbec jednoduché. A tak radšej mlčíme a trápime sa, aj keď je to veľakrát úplne zbytočné, pretože riešenie je na dosah. Stačí len zveriť sa... Hela ( 43)
Veľmi rada som cestovala, chodila do kina, do divadla, mala som rada dlhé prechádzky, ale všetko muselo naraz skončiť. Od určitej doby sa totiž na verejnosti cítim ako zviazaná a neodvážim sa ísť do miest, ktoré nepoznám a o ktorých neviem, že je tam na blízku toaleta.
Mám totiž nepríjemné trápenie s častým odbiehaním na záchod. Môj močový mechúr ma neustále tlačí a núti, musím odskakovať veľakrát za deň, i v noci ma to niekoľkokrát budí zo spánku. Veľmi ma to obťažuje, pripadám si tak hlúpo a je to pre mňa strašne ponižujúce. Ťažko sa mi o tom hovorí, človek sa v takej situácií cíti dosť trápne. Vlastne som si to dlho nechávala len pre seba, hanbila som sa s tým niekomu zdôveriť a snažila som sa s tým bojovať úplne sama.
Spomínam si presne, kedy ma to postihlo prvýkrát. Bolo to v júli, na dovolenke pri mori, kde som sa vybrala so svojou trinásťročnou dcérou Luciou. Tešila som sa, že si oddýchnem, ale dopadla to úplne inak. Keby som vedela, čo ma čaká, určite by som nikam neletela.
Už v lietadle sa môj močový mechúr bez varovania splašil. Sotva som sa niečoho napila, za chvíľu som cítila neodbytné nutkanie na močenie. Prisudzovala som to veľkej nervozite z letu, sedela som totiž prvýkrát v lietadle, tak som si hovorila, že je to jednoducho zo strachu.
Ale aj tak to bolo veľmi nepríjemné. Nešlo si nevšimnúť, ako sa stále dvíham zo sedadla a snažím sa nenápadne vytratiť na záchod. Dcére som radšej vysvetlila, že mám žalúdočnú nevoľnosť, zdalo sa mi to prijateľnejšie, ako vysvetľovať, že proste stále musím na malú potrebu.
To najhoršie ma však ešte len čakalo. Cesta z letiska do hotela autobusom bola pre mňa utrpením. Trvala hodinu a ja som sa hanbila poprosiť vodiča, aby mi niekde zastavil. Tisla som kolena kŕčovito k sebe, hádzala som nohu cez nohu, bola som biela ako krieda a modlila som sa, aby sme už boli na mieste. Nevydržala som ani na izbu, musela som si odskočiť už na recepcii. A bola som šťastná, že som to vydržala až sem. Ešte stále som dúfala, že je to tým letom, že ešte stále zotrvačnosťou pracujú moje nervy a hovorila som si, že sa z toho vyspím.
Bohužiaľ moje trápenie pokračovalo aj druhý deň, aj tretí deň. Bola som z toho na nervy. Akokoľvek bolo počasie nádherné, ubytovanie krásne, more priezračne modré a teplé, nedokázala som si to vychutnať. Miesto toho som riešila úplne iné veci. Neustále som žila v napätí, kedy to zas príde. Obmedzila som príjem tekutí, čo v tom teple bolo vážne ťažké a chodila som len na neďalekú pláž, aby som vždy stihla WC. „To musí byť nejaký zápal, možno močových ciest, možno močového mechúra“, hovorila som si, alebo“ následok stresu“, hľadala som možné vysvetlenia. Mala som v tej dobe krátko po rozvode, takže o stresové situácie nebola núdza. Našťastie Lucka si našla kamarátky na pláži a tak nespozorovala moje časté odbiehanie a nemusela som jej nič vysvetľovať.
V deň odchodu som prežívala ďalšiu traumu zo spiatočnej cesty. Napila som sa len čaju pri raňajkách, bola som vysušená ako treska, a aj cez to všetko sa mi stále chcelo. „Musím s tým ísť k doktorovi“, hovorila som si celú cestu domov. Lenže sľuby – chyby...
Návštevu lekára som odkladala, hanbila som sa vysvetľovať v ordinácií takéto delikátne problémy.
Nakoniec som sa s veľkou hanbou zmienila praktickej doktorke, kde som pôvodne šla na vyšetrenie s Luckou. Odchádzala som s antibiotikami na zápal močových ciest. Ak nezaberú, budem že vraj musieť ísť na urológiu na podrobné vyšetrenie...Uf, fungovalo to. Po antibiotikách moje ťažkosti skutočne trochu ustúpili. Bola som opojená radosťou, že som sa dokonca po dlhej dobe vybrala s dcérou do divadla. Tak som to riskla. Síce som si cez každú prestávku vystála frontu na toaletu, ale aspoň sa nenaplnila moja čierna predstava, že v priebehu predstavenia budú musieť kvôli mne vstávať všetci diváci v našom rade.
Lenže zanedlho boli moje starosti naspäť. Nič ma nebolelo, nič ma nepálilo, len ma sužovalo to neovládateľné nutkanie a časté močenie. O inkontinencii, nechcenom úniku moču, som samozrejme veľa čítala, ale bránila som sa pomysleniu, že by toto mohol byť môj prípad.
Utrácala som peniaze za vložky, ktoré mi dávali pocit istoty a bojovala som s hanbou. V práci boli našťastie toalety blízko od mojej kancelárie a kolegyne mali pochopenie pre moje časté behanie. V duchu som si hovorila, „je to možné, že má niektorá z nich takéto problémy ako ja“? Ale neodvážila som sa opýtať. Z dlhšej porady som sa vytratila pod zámienkou dôležitého telefonátu. V meste som už vedela skoro o každom verejnom WC, kde by som si mohla odskočiť. Moje vyhliadky neboli nijako ružové. „Čo to so mnou vlastne je? To budem tráviť pol života na toaletách?“, spytovala som sa v hlave.
A potom som náhodou po dlhej dobe stretla svoju milú priateľku Janku. Sadli sme si na kávu. Niečo sa vo mne pohlo a ja som jej všetko vyrozprávala. Janka ma pozorne vypočula. „Upokoj sa, Hela. Myslím, že tie problémy ti spôsobuje dráždivý močový mechúr. Nevedela by som to, keby som tieto problémy sama nemala. Je to otrava a veľké trápenie, ale neboj, dá sa to liečiť. Dnes už mám minimálne nutkanie a cítim sa celkom normálne“, povedala prirodzene.
Pozerala som na Janku ako na zázrak. Prvýkrát so mnou o tomto povedzme tabu niekto prehovoril a navyše tak milo, triezvo a vrúcne. Nie je to žiadna hanba, ale choroba. Mala som chuť ju objať. Odporučila mi svoju gynekologičku. Rozhovor s ňou mi priniesol úľavu, vedela presne o čo ide. Vysvetlila mi, že je to pravdepodobne syndróm hyperaktívneho močového mechúra a poslala ma k špecialistovi na urológiu. Podrobila som sa rôznym špeciálnym vyšetreniam, dostala som lieky a užitočné rady, ako močový mechúr trénovať. Zlepšenie prišlo postupne a som na dobrej ceste. Verím tomu a teším sa, keď budem môcť ísť po dlhej dobe opäť a bez strachu s dcérkou do kina.
Hela