Nastav tvár šťastiu

22.04.2008, 14:27, wena

Svojej žene som sľuboval, že sa všetko zmení, že sa o všetko postarám. Len čo sa nám narodí vytúžené dieťa. Ale teraz ešte musím dorobiť to, čo som nestihol a potom...potom už nebolo žiadne potom.

 

Moja manželka pri pôrode zomrela. Vyvolali jej pôrod, aby zachránili dieťa, ktoré prišlo na svet nakoniec cisárskym rezom. Bol som natoľko zlomený, úplne dezorientovaný, že som sa musel liečiť na psychiatrii. Svoju ženu som ani sám nepochoval. Keď som sa vrátil do prázdneho bytu, otáľal som s vytočením čísla svojej matky, ktorej by som mal oznámiť, že už som doma. Čo teraz? Čo si počnem so synom? Ako sa mám oňho postarať? Vo všetkom som sa spoliehal vždy na manželku. Teraz, keď jej niet a mne dušu rozmetalo na prach, viním nielen seba, ale aj to malé, ktoré za nič nemôže. Uvedomujem si to, no nedokážem sa cez to prehrýzť. Keby nebolo syna, moja žena by ešte žila. Nevyhováral by som sa na dôležité pracovné stretnutia, na plnenie termínov, na neodkladné záležitosti, ktoré nás obidvoch oberali o možnosť spoločne prežiť pár chvíľ. Dal by som všetko na svete za okamih s ňou. Celé hodiny som presedel na lavičke pri jej hrobe. Nikdy som sa s ňou nezhováral toľko ako teraz. Len mi nemal kto odpovedať. Žialil som tak mocne, že sa moja matka bála o moje zdravie. Či si niečo neurobím. Keď cítila, že je to neúnosné, odomkla dvere môjho bytu a položila spiace dieťatko do postieľky, ktorú mu s toľkou láskou pripravovala jeho mamička.
„Je tu tvoj syn a ty si povinný sa o neho postarať! Čas beží a môjmu vnúčaťu nie je jedno, že svojho otca ani nepozná! Ubehli už dva mesiace a ty si sa na neho ešte ani raz nepozrel. Tak to urob, dočerta! Teraz, v tejto chvíli, počuješ ma?“, matka ku mne pristúpila, postavila sa na špičky a dlaňami mi nasilu otočila hlavu k sebe. Stekali mi slzy po tvári. Mama si ma pritúlila ako keď som bol malý, „Neboj sa, my s otcom ti pomôžeme. Ale ty si dôležitejší pre malého. Oveľa dôležitejší ako všetko ostatné na svete.
Vzal som syna na ruky a keď som si pritisol jeho zamatovú tváričku na svoju zarastenú tvár, pocítil som príval nehy. Dieťa sa pomrvilo a krásne oči, aké mala jeho matka, uprel na mňa, na svojho otca. Drobným jazýčkom zamľaskal a mne sa zdalo, že sa usmieva.
„Mami, on sa usmieva,“ povedal som. Mama si nás objala, obidvoch svojich chlapcov.
„Usmieva sa na teba, tak si to zaslúž, syn môj.
Bol som na otcovskej dovolenke celé dva roky. Privyrábal som si fuškami na počítači. Zdalo sa, že všetko začalo šliapať ako má. Malý Radko sa zbavil plienok a veľa rozprával.
„Škoda, že ťa nevidí tvoja mamička,“ prihovoril som sa synovi, ktorý sa hral na pieskovisku, „mala by z teba naozaj veľkú radosť. Takú, akú mám ja. Ale to vieš, keby sme tu boli pre teba dvaja, bola by to dvojnásobná radosť.
Radko sa usmial, akoby chápal význam mojich slov a keď upiekol bábovku z piesku, zatlieskal ručičkami.
„malý má už štyri roky a ty...ty si stále sám. Nerozmýšľal si, že by si si zariadil život?“, spýtal sa ma otec pri futbalovom zápase, keď bol malý so starkou. Pousmial som sa, potľapkal otca po pleci.
„Ja som si ho už zariadil. Zmysel môjho života teraz spí v mojej detskej izbe, otec.“
„Ty vieš o čom hovorím. Si mladý a treba ti ženu.“
„Aj iné veci mi treba a tiež ich nemám.“
„Urob ako chceš, ty sám vieš. Ja som len chcel...“
„Viem, mama ťa nahovorila, aby...“
„Nie, ja by som aj sám,“ skočil mi otec do reči, „Myslíš, že mne na tebe nezáleží? Možno by Radko našiel mamu, keď tú svoju, chúďa moje malé, nikdy nepoznal. A vieš, čo mi dnes povedal? Že sa mu páči Lenka.“
„Aká Lenka, otec? Vieš, koľko Leniek majú v škôlke?“
„Ale Radko myslel na svoju pani učiteľku.“ Zvraštil som obočie a spýtavo sa pozrel na otca.
„No čo? Tebe sa nepáči?“, domŕzal otec. Len som sa zasmial.
„Je to mladá mamička a určite má skvelého muža, dom s výhľadom do záhrady a ...“
„A čo ty vieš?“ , prerušil ma zase otec, „takže si si ju všimol. A páči sa ti.“
„Otec, vieš, že vieš byť niekedy otravný?“
„A ty vieš, že jedno aj tak nevieš. Či by ťa Lenka odmietla, keby si ju pozval na kávu. Nič nehovor, kým to neskúsiš, nebudeš vedieť na čom si.“
Pokrútil som hlavou chcel som túto myšlienku hodiť za hlavu. Na druhý deň ráno v škôlke, sa však naše pohľady stretli na dlhší okamih, a ja som pocítil vzrušenie. Celý červený a zahanbený som sa otočil na podpätku a rýchlo som zbehol po schodoch von pred budovu škôlky. Nasadol som do auta, ale ten obraz sa mi vynáral stále v mysli. Určite je vydatá. Šťastne. Má prácu, ktorá ju baví a manžela, ktorý zarába tisíce. Určite by nestála o vdovca s dieťaťom. Ale čo ak je sama s dieťaťom, žije s matkou a tá jej pomáha? Všelijaké myšlienky mi vírili hlavou. Opýtam sa jej. Naberal som odvahu celé dva týždne.
„Nešli by ste s nami na zmrzlinu?, spýtal som sa drobnej tmavovlásky, keď sa usmiala, mala jamky v lícach. „To ako vy, Radko a ja?“ Páčilo sa mi, že zámeno ja použila až nakoniec. Bol som si istý, že som sa opýtal tej správnej. Keď sme sedeli o šesť mesiacov v sobášnej sieni, moja budúca manželka Lenka sa ku mne nahla a zašepkala mi do ucha: „Už som sa bála, že sa na to, aby si ma oslovil, nikdy neodvážiš. A teraz, keď čakáme spolu dieťatko, zdá sa mi to ako sen. Odteraz nás bude päť. Naše deti, my dvaja a ešte jedno malé, ktoré čosi hovorí. Tuším ti chce niečo povedať“, Lenka sa naklonila nad svoje okrúhle bruško a milo sa mu prihovorila, „Áno, moje malé? Čo by si chcelo? Aha! Ocka? Dám ti ho.“
Vzala moju hlavu do svojich dlaní a keď ju priložila na svoje bruško, dojatím som sa rozplakal. Cítil som neskutočné šťastie.
Radovan (34)