Moje modlitby boli vypočuté 2.časť

22.04.2008, 14:11, wena

Bolo mi skoro štyridsať, keď som sa chystala povedať manželovi, že som konečne tehotná, On bol však rýchlejší a mal pre mňa pripravenú inú správu...Júlia(39)

 

„Nevysvetlí. Manžel je dosť nekompromisný. A okrem toho, tá jeho slečna je omnoho rokov mladšia.“
Doma som znovu rozmýšľala nad svojim manželstvom a vyčítala som si, že som manželovi asi neprejavovala dosť lásky alebo som nebola schopná dať mu niečo nové, aby som náš vzťah udržala v príjemnom rozpoložení.
Prešlo pár dní a ja som bola stála nepokojná a nervózna. Stále som verila, že sa mi môj muž ozve. On však nevolal a ani nepísal. Ako by všetko utíchlo, ale ja som bola plná očakávania toho najhoršieho. Mám počúvnuť doktora a priznať svoje tehotenstvo manželovi? Pri tej myšlienke ma zaplavila vlna nenávisti a odporu k nemu, čo sa mi nikdy pred tým nestávalo. Došlo mi, že to musím nejako vyriešiť, že sa stým musím vyrovnať a urobiť rozhodný krok.
Zrazu som mala úplne iné pocity ako prv. Život vo mne vyvolával zmeny mojich reakcií na udalosti, ktoré by asi, za iných okolností, boli ďaleko razantnejšie. Chápala som to ako zmenu v sebe samej a pripisovala som to zázraku, ktorý začínal vo mne žiť. Vravela som si, že sa musím spoliehať na to, čo ma povedie, nech to dopadne, ako to dopadne, bude to rozhodnutie už pre iný osud, nie len pre môj vlastný.
Pani Pavlíková mi raz ráno spomínala neďalekú malú kaplnku. Bola postavená za prvej svetovej vojny, aby sa tam mohli matky modliť za svojich synov, ktorí bojovali na fronte. Niektoré sa nemodlili nadarmo, ich synovia sa vrátili. Pani Pavlíková bola pobožná žena, zatiaľ čo ja som sa o náboženstvo nijako nezaujímala. Ale tá úzkosť a to vnútorné napätie ma presvedčili aspoň to vyskúšať.
Šla som podľa nakresleného plánika a cestou som si spomenula na prvé stretnutie so svojim manželom. Už vtedy sa mi páčil. Tá jeho ostro rezaná tvár, vysoká, štíhla postava. Navyše bol neprekonateľný milenec. A to bolo pre mňa, vtedy mladé dievča, rozhodujúce. Na nič iné som nemyslela a o ničom inom som ani neuvažovala. A keď neskôr neprichádzali deti, ktoré sme obaja chceli, bolo to síce zlé, ale i to sme zvládli. Mala som pocit, že naše manželstvo klape a že sme si už na seba zvykli. Nenapadlo ma, že by si mohol hľadať inú ženu. Tak som si bola našim vzťahom istá.
Za chvíľu som zbadala vrchol kaplnky medzi stromami. Trochu som pridala do kroku, ale tok myšlienok neprestával. Musím priznať, že mi ten pohodlný život bez detí začal vyhovovať. Vzala som tú skutočnosť hneď na začiatku manželstva ako konečnú a začala som sa starať predovšetkým o seba. „A preto ti tak dlho nebolo dopriate materstvo,“ ozval sa vo mne hlas, ktorého som sa zľakla. Našťastie som už stála pred malou kaplnkou. Bielo natretá, v oknách kvety, čisté schody. Stála uprostred listnatých stromov. Stisla som veľkú ohmatanú kľučku a vošla som dnu. Zbadala som jednoduchý oltár ozdobený suchými kvetmi a vo výklenku Máriu s dieťaťom v náručí. Sadla som si do lavice, zopla ruky. Ale ako sa mám modliť? Nikto ma to nenaučil. Nikto neporadil.
Do očí sa mi drali veľké horúce slzy. Myslela som na svoje dieťa, ktoré prišlo v najneočakávanejšiu chvíľu, na svojho manžela, ktorý už nevydržal čakať a zvolil si inú cestu, myslela som i na svoje sebectvo, ktoré ma náhle viedlo k myšlienke, mať svoje dieťa len pre seba. Ale teraz, teraz som si priala, aby som bola so svojím manželom a mohla s ním zdieľať ten zázrak materstva a lásky, ktorá sa vo mne ozývala stále silnejšie a menila ma na niekoho iného, niekoho lepšieho. Bola som plná úzkosti a neistoty. Premohla ma ľútosť a odovzdanie.
Zrazu som začula vrznutie dverí. „Možno vietor,“ pomyslela som si ani som sa neotočila.
Naraz mi ale niekto položil ruku na rameno. S úľakom som sa otočila a za mnou stál môj manžel. Chcela som vstať, zavrtel hlavou a sám uprel pohľad na sochu stojacu vo svetle sviečky. Tiež sa určite nevedel modliť. Ale určite tiež v duchu hovoril hlasom silnejším než búrka. Rovnako ako ja.
„Poď domov, už je chladno,“ zašepkal po chvíli. Vstala som z lavice a objala ho. Pritisol sa ku mne pevne ako kedysi. Možno pevnejšie.
Šli sme do domu našich rodičov a on mi v kresle vysvetľoval, že hlúpo naletel, že to dieťa nebolo jeho. Ospravedlňoval sa mi, hovoril, že až neskoro si uvedomil, ako veľmi pre neho naše manželstvo znamená.
Odpustila som mu.
Viem, že v našom vzťahu máme obidvaja čo napravovať a teraz tiež aj čo tvoriť. Láskyplný domov pre naše dieťa.
Júlia