Materinská láska

28.04.2008, 16:37, wena

Začalo sa to pred desiatimi rokmi. Bola som ešte veľmi mladá, keď sa mi narodila moja prvá dcéra Maťka. Bola roztopašné, kučeravé dievčatko.

 

Keď mala päť rokov s manželom sme sa rozhodli dať jej súrodenca. Po dlhom čase čakania a za pomoci Dr. Jonáša som nakoniec otehotnela. Čakala som ďalšie vytúžené dievčatko. Od samého začiatku som si hladkala bruško, rozprávala jej o živote, čo nás spolu čaká, aké je slniečko a ako sa na ňu všetci tešíme. Vo štvrtom mesiaci som začala krvácať, a tak mi manžel našiel po známosti primára dnes už neexistujúcej nemocnice. Ten mi na úvod povedal taxu a ja dúfajúc, že sa o nás postará, som zaplatila. Poslal ma na ultrazvuk a tam zistili, že časť placenty mi zasahuje do pôrodných ciest. Biometria plodu nikoho nezaujímala. Čas plynul a moje zväčšujúce sa bruško vyriešilo problém s placentou.
Prišiel vytúžený deň a po veľmi ťažkom pôrode som konečne držala v náručí môj malý batôžtek - Betku. Pre mňa to bolo najrozkošnejšie a najkrajšie dieťa na svete. Po týždni nás prepustili z pôrodnice. Boli sme všetci šťastní, no naša radosť sa po mesiaci rozplynula. Na kontrole nám lekárka povedala tú najhroznejšiu správu. Moja Betka sa narodila ako telesne postihnutá s vrodenou poruchou rastu kostí. Zrútil sa mi celý svet. Pýtala som sa Boha: “Prečo práve ona? Prečo musí nevinné dieťa trpieť?“ Čas letel a ja som sa pomaly zmierovala s osudom mojej dcérky a snažila som sa jej život uľahčiť. Denno-denne sme chodili cvičiť do sanatória a popri tom ešte sme absolvovali množstvo vyšetrení a prehliadok. Takto prešiel rok a Betka sa začala pomaly plaziť. Bol to ten najväčší zázrak.
No čoskoro sa začali ďalšie problémy. Zo dňa na deň sa jej zdravotný stav zhoršoval. Nevedela som, čo si počať. Nakoniec sme skončili v nemocnici, kde jeden lekár ju odsúdil na smrť a druhý jej dal ešte šancu. Tu som jej sľúbila, že keď si ju poveziem domov, už bude zdravulinká a nič ju už nebude bolieť. Vtedy som ani netušila, ako blízko pravdy som bola. Čakala nás ťažká operácia hlavičky. Všetko prebehlo v poriadku a moje dievčatko bolo zdanlivo relatívne zdravé. Tešila som sa, ako pôjdeme domov, no osud chcel inak. Po mesiaci vzdala svoj boj o život a ja som plakala nad jej chladnúcim telíčkom. Vtedy som zostala na svete sama, len s mojou prvou dcérou Maťkou. Manžel ten nápor nezvládol. Rozviedli sme sa.
Prešiel čas a ja som sa zoznámila s úžasným mužom, ktorý dokázal pochopiť moju bolesť nad stratou dcérky. Rozhodli sme sa životom kráčať spolu. Onedlho som otehotnela, ale stály strach a bolesť mi nedovolili tešiť sa na človiečika, ktorý vo mne rástol. Manžel mi nič nevyčítal a stále čakal na deň, keď môj strach pominie. No ten deň stále neprichádzal. V auguste sa nám narodil Matúš. Všetci sa tešili, len ja nie. Niečo mi stále hovorilo, že osud sa zopakuje. Rok na to, v júli sa nám narodila Veronika. Hrávala som sa s nimi, maznala, no stále som cítila len bolesť a smútok. Nedokázala som cítiť lásku k deťom. Manžel len dúfal, že raz ten čas príde a všetku lásku, ktorú som im nevedela dať ja, im dával aj za mňa. Ako Matúško rástol a jazýček sa mu rozväzoval, prišiel deň, keď mi vo svojich necelých dvoch rokoch po prvý raz povedal mama a pohladil ma. To jeho slovíčko a pohladenie roztopilo všetky ľady a ja som zistila, že svoje detičky neskutočne milujem a nedovolím nikomu, aby im ublížil.
Andrea (35)