Maminkine štrúdle dobývajú svet

19.09.2011, 22:41, verenika

Otec bol v invalidnom dôchodku a mama sa zaradila do zástupu nezamestnaných.
Musela som im jednoducho pomôcť.
 

Narodeniny som oslávila v rodinnom kruhu. Nasadli sme s manželom a synom do auta a za chvíľu sme boli u našich na dedine. Okrem mojej mamy a môjho otca tam bola ešte staršia sestra so svojou rodinou.
Stretávame sa pravidelne. Držíme pri sebe, nemáme medzi sebou spory ani tajomstvá. Jednoducho je nám spolu veľmi dobre.
Moja maminka je vynikajúca kuchárka. Po jej štrúdľach, koláčoch a vianočnom pečive sa môžu všetci zalizovať. V sladkostiach jednoducho exceluje a ja ani sestra sme sa k jej kulinárskej schopnosti nikdy ani len nepriblížili.
Rodičia majú vždycky radosť, keď sa stretneme pri jednom stole a keď vidia, ako nám chutí.
Napriek tomu som pri svojich narodeninách spozorovala, že u našich nie je niečo v poriadku, aj keď sa to snažili skrývať. Otec síce bol v poslednej dobe trochu mrzutý, ale keď som videla, aká je mamina skleslá, vyložene som sa zľakla.
„Mami, čo sa deje? Si nejaká skleslá,“ oslovila som ju v kuchyni, keď sme nachvíľu osameli.
„Ale nič, čo by? Všetko je v poriadku. Dáš si kávu?“ snažila sa zahovoriť.
„Nechaj toho, ja to poznám. Niečo s otcom?“ nedala som sa odbiť.
„Veď vieš. Od tej doby, čo je na invalidnom, tak pomaly stráca chuť do života a stále len lamentuje. A ja...ale to nič, nechajme to tak,“ nedopovedala načatú myšlienku.
„Ale no tak, von s tým!“ okríkla som ju a pripomenula: „Sľúbili sme si, že nebudeme mať žiadne tajnosti.“
Zhlboka sa nadýchla a po chvíľke napätého ticha zo seba vysúkala: „Tridsiateho končím v práci. Textilka sa zatvára a nikde inde ma nevezmú.“
Triasol sa jej hlas a v očiach mala slzy. Vedela to už od jari, ale nechcela nás tým zaťažovať.
Dusila to v sebe ako v tlakovom hrnci a nikomu okrem otca to neprezradila. Vo svojich päťdesiatich sa moja mama zaradila do dlhého zástupu nezamestnaných! Jej šanca získať novú prácu bola takmer nulová, Mohla tak robiť jedine upratovačku v supermarkete. Jej vzdelanie a tridsaťročná prax v textilnom obore jej boli k ničomu.
Asi mesiac som to nechala tak. Hovorila som si, že sa z toho mamina nejako dostane, že s otcom niečo vymyslia. Lenže to sa nestalo. Naopak sa obaja čím ďalej ponárali do bezvýchodiskovej beznádeje. Dokonca sa začali hádať. Alebo spolu nehovorili a chodili okolo seba ako dvaja cudzinci. Neskôr som už začala premýšľať, ako im pomôcť, čím ich naštartovať.
Nešlo len o peniaze, nejaké úspory mali, ale potrebovali znova získať pocit, že stále sa oplatí prečo žiť. Chcela som sa pokúsiť vrátiť im predchádzajúcu pohodu a radosť zo života.
Náhoda tomu pomohla, že som potom dostala nápad, ktorý sa najskôr zdal byť bláznivý a ťažko uskutočniteľný. Pracujem ako servírka v jednom hoteli v malom meste, a keďže mal práve riaditeľ narodeniny, priniesla som mu mamin jablkový závin s orechmi.
Janka, ani neviete, ako som si pochutil. Taký koláč nepečú ani vyhlásení cukrári,“ olizoval sa až za ušami.

Po kúsku štrúdľa plneného jablkami, orechmi, hrozienkami, tvarohom a škoricou túžil každý, kto ho ochutnal

„To piekla mamina. Odovzdám jej slová chvály,“ uviedla som všetko na pravú mieru.
„Hm...skladám poklonu. Škoda, že sa náš hotel nemôže pochváliť hosťom takým skvostom. Tie hrôzy, čo nám sem vozí dodávateľ, sú skôr na hanbu,“ povzdychol si smutne šéf.
Druhý deň ma napadlo, že by sa dali využiť šéfove slová. Ponúknuť mu pravidelnú dodávku maminých koláčov do hotelového sortimentu. Spočítala som si približnú kalkuláciu, v ktorej zohrával veľkú úspornú úlohu fakt, že máme orechy a jablka zadarmo zo záhrady, a vyrazila som skúsiť šťastie.

Ani som sa neopýtala mamy, či by bola ochotná piecť vo väčšom množstve. Ale keďže ju poznám, tušila som, že by sa po počiatočnom váhaní dala presvedčiť, a tak som to rovno skúsila. Zároveň som dúfala, že by som tým vytrhla z nečinnosti aj svojho otca.
„ A viete, že ma to už tiež napadlo?“ prekvapil ma šéf, keď som za ním prišla s ponukou. Lenže vzápätí ma schladil: „ Predpokladám, že tušíte, aké s tým budú starosti. Úrady, papierovačky, hygiena. A pritom zisk pre vašu maminku bude zanedbateľný.“
„ Ja viem. Je mi jasné, že dvadsať štrúdlí týždenne rozpočet mojich rodičov nevytrhne. Skôr som chcela, aby mamina robila niečo, čo ju bude baviť,“ povedala som popravde.
„ Dobre, tovar za slušnú cenu sa vždy dobre predáva a ja si myslím, že ak by sme to servírovali okrem raňajok aj k poobednému menu, môžeme sa na začiatok dohodnúť na desiatich závinoch denne, čo poviete?“ navrhol mi.
Bola som z toho návrhu nadšená a mamu som ešte ten večer postavila pred hotovú vec. Oznámila som jej, že môj šéf si obľúbil jej záviny a chce, aby sa stali chválou nášho jediného hotela v mestečku. Jedným dychom som dodala, že jej budem zo všetkých síl pomáhať, pretože mi na tom záleží.
Maminka bola z toho podľa očakávania v rozpakoch, ale keď sa do toho vložil ocko a sľúbil, že bude oberať, lúpať a strúhať jablká, mala som vyhraté. Milo ma prekvapil. Myslela som si, že bude proti a ešte mi vynadá, čo si to vymýšľam za hlúposti. Na jeho večne skleslej tvári sa ale rozžiaril úsmev.
Samozrejme, že začiatok nebol ľahký. Museli sme vybehať všetky povolenia, vybaviť živnostenský list, kuchyňa prešla hygienickou kontrolou. Do tej doby bola mama zvyknutá upiecť naraz tri štrúdle pre rodinu, teraz mala robiť trojnásobok denne.

Pomaly, ale iste sa rodičovský dom premenil na malú pekárničku. A maminke už zase svietil úsmev na tvári.

Rozbiehalo sa to pomaly, ale našťastie bez väčších problémov. Šéf bol spokojný, pretože kvalita maminkiných štrúdlí neklesla, aj keď už boli pečené výlučne na kšeft. Hotelovým hosťom chutili, a dokonca si celé záviny objednával domov i náš personál.
Neubehli ani dva mesiace a riaditeľ zvýšil objednávku na dvadsať kusov denne. Mamine štrúdle sa totiž stali veľa hlasným dezertom ku káve či čaju v hotelovej kaviarni. Okrem ranného a obedového menu bol o ne záujem aj celodenne. Lenže rodičov už to zmáhalo a ich stará pec tiež nemala čas vychladnúť.
A do toho prišla s objednávkou cukráreň na námestí, ktorá mala pobočku ešte vo vedľajšom meste. Chceli desať štrúdlí denne a ešte mali záujem o tri druhy koláčov. Museli sme sa rozhodnúť, čo ďalej.
„ Budeme musieť investovať. Zariadime si elektrickú pekárenskú pec,“ navrhla som rodičom, prirodzene, že sa toho zľakli.
„ Ja ti neviem...Určite to nebude lacné a ktovie, či sa na tom naučím piecť. A vôbec, pomôže nám to v niečom?“ pochybovala moja mamina.
„ Mami, určite vo všetkom!“ zdôraznila som. Zmestí sa do nej až osem plechov, takže upečieme naraz oveľa viac než doteraz a tým ušetríme čas a hlavne veľa energie. Za pár mesiacov sa nám tá pec zaplatí.“
Naši sa síce ešte chvíľu chytali za hlavy, ale neskôr si dali povedať. Keď im tú nádhernú pec doviezli, hneď si ju obľúbili. Pec v krásnom nerezovom prevedení – samozrejme, že sa toho báli, ale po niekoľkých dňoch zistili, že jej ovládanie nie je vôbec zložité. Od tej doby sa náš dom premenil na malú pekáreň. Dokonca sme museli zamestnať ešte jednu pracovnú silu, aby sme stihli včas všetky objednávky, ktoré pribúdali. Ja sa vo svojom voľnom čase starám o účtovníctvo a rozvážam maminkine koláče.
Prirodzene, že jablká ani vlašské orechy z našej záhrady už nestačia, a tak musíme vykupovať aj z blízkeho okolia. Stali sa z nás malí živnostníci, aj keď ide skôr o dobrý pocit než o nejaký veľký biznis. Pre mňa je ale dôležité, že som rodičov dostala z ich smútku.

Jana, 29 rokov