Králik, lasica a kocúr

18.06.2009, 14:41, verenika

Ranostaj králik aj dnes skoro ráno bol už vonku a vítal nový deň.
Cupkal si kade – tade a hrýzol čerstvú trávičku.
Prešibaná lasica to hneď využila a do králikovho príbytku sa nasťahovala.

 Nikoho nebolo doma, tak jej veru v sťahovaní nikto neprekážal a nebránil.
Keď sa unavený králik poberal k domčeku, zbadal, že špicatý ňufák lasice vytŕča z jeho okienka.
Nečakanej návštevy sa zľakol, ale veru nehodlá sa len tak vzdať svojho domčeka:

„Kmotrička lasička, tu bývam predsa ja, toto je môj domček!“
„Nie, ja som tu teraz paňou a bývam tu ja,“ odvrkne posmešne lasica.
„Chcem ísť domov, oddýchnuť si. Odíď z môjho domčeka,“ dožaduje sa králik svojho.
„Ja som si tento domček našla, ty odíď, už som sa sem aj presťahovala, hudie si svoje lasica.
„Celý les vie, že tu bývali aj moji rodičia a že toto je môj domček,“ presviedča neústupčivú lasicu králik.
Zvada a krik k ničomu neviedli, tak navrhla lasica, aby zašli za tučným kocúrom, ktorý ich spor vyrieši.
Králik súhlasil, pretože sa cítil byť v práve.
Pobrali sa za starým, prešibaným kocúrom a predniesli mu svoj spor.
Kocúr zacítil veľkú príležitosť.
A robil sa dobrotivým, nevládnym starkým, dokonca králika i lasicu medovým hlasom svojimi deťmi nazval.
Napokon im vraví: Pristúpte ku mne bližšie, zle počujem, som už starý.“
Len čo na dosah kocúrových pazúrov králik a lasica podišli, chmatol ich a aby sa už toľko neškriepili, bez rozdielu ich oboch zožral.

Ponaučenie: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.