Ja predsa nekradnem.

22.04.2008, 14:28, wena

Aj pri nakupovaní myslím na prácu, takže občas neúmyselne spravím nejakú hlúposť...Nina(39)

 

Pravidelne chodím nakupovať do samoobsluhy za domom, kde už ma všetci poznajú a zvykli si na moje trapasy. Mám toho v práci veľa, som šéfredaktorka a pri nákupoch nemyslím na to, čo beriem do ruky, ale skôr na to, dokedy musím stihnúť termín a dokedy musí byť hotové vydanie.
Moje predavačky ma už poznajú a rozumejú mi. Vždy ma pri pokladni pristavia a skontrolujú mi nákup, či som náhodou nevzala nejakú nezmyselnú vec a lebo, či mi niečo nechýba. Niekomu by to možno vadilo, ale ja som im za to vďačná. Ale občas na mňa zabudnú... A tak som už odišla aj s nákupným košíkom a to som si v obchode kúpila igelitku, do ktorej som chcela nákup uložiť. No, čo, ostala na dne košíka... Doma som vybrala nákup a utekala vrátiť košík. Pokladníčka sa mi ospravedlňovala: „Prepáčte, pani redaktorka, ja som na vás volala, ale vy ste ma nepočula.“ Usmiala som sa na ňu? „To vy prepáčte, skoro som vás pripravila o košík...“ „Z toho si nič nerobte, my vieme, že nám ho vrátite,“ smiala sa. Sú na mňa milí a preto ich mám rada. Trpia mi aj moje ďalšie zlozvyky.
Občas tam zájdem s tým, že idem kúpiť len nejakú maličkosť bez košíka. Myslím si, že vezmem len jednu vec a idem rovno k pokladni, lenže narazím na niečo iné a hádžem to teda do kabelky a pri pokladni všetko vyložím a zaplatím. Verte mi, neukradla by som ani len žuvačky... Čo sa mi raz stalo. Medzi vecami, ktoré som si nahádzala do kabelky, bol aj balíček žuvačiek, ktorý som zabudla vyložiť. Došlo mi to až doma. Takže som tam na druhý deň zašla a tie žuvačky som zaplatila. Lenže nedávno som sa skoro od hanby prepadla.
V mojom obchodíku sa začali množiť krádeže, objavila sa tam podivná skupinka a brali, čo sa dalo. A tak pán vedúci najal ochranku, staršieho pána, ktorý obchádzal obchod a strážil, aby sa niečo nestratilo. Že vraj mali také straty, že sa im zamestnanec navyše vyplatí...
Schvaľovala som to...
Raz po práci som tam vbehla kúpiť si len kávu. Lenže z kávy bol aj čaj, aj sušienky a ešte čokoláda pre dcéru a ja som to hádzala za radom do kabelky. Potom som šla k pokladni. Ochrankár už na mňa čakal. Keď som začala vyberať veci z kabelky, pristúpil ku mne a nahnevane zakričal: „Tak snáď aby ste nám tu tašku vysypala celú, nie?“ Očervenela som a kým som stihla niečo povedať, vytrhol mi ju z ruky a vysypal celý obsah na pás...
„Bože, to nie,“ vykríkla pani pokladníčka. „To je v poriadku!“
„Nič nie je v poriadku,“ okríkol ju chlap. „Kradne ako straka, ja som ju videl.“
Bola som tak ohromená, že som sa nebránila. Skôr mi bolo do plaču. Chodila som do tohto obchodíku roky a nikdy som nič nevzala. A teraz toto, taká hanba...
„Pani šéfredaktorka takto nakupuje, my sme si už na to zvykli,“ upokojovala ho pokladníčka.
„Šéfredaktorka a potrebuje kradnúť,“ pozrel sa mňa ten chlap nenávistne.
„Nekradne, nakupuje!“ Teraz už na neho pani pokladníčka kričala. „A ak toho nenecháte, zavolám na vás vedúceho!“
Ja som si so slzami v očiach zbierala veci z pásu a ukladala ich naspäť do kabelky. „Poďte, pani, spočítame to. A z neho si nič nerobte, je tu nový, tak sa snaží, zazrela po ňom a naznačila mu, aby odišiel.
Dva týždne som v tom obchode nebola. Tak som sa hanbila...
Ale potom mi to prišlo hlúpe, ja som predsa nič neukradla. A tak som tam po dvoch týždňoch zašla. Ale nie na prázdno. S poďakovaním a s kytičkou pre moju zlatú pani pokladníčku.
Dnes sa už len tejto historke veselo smejem...
Nina