Boli to nekonečné chvíle úzkosti 2. časť

21.05.2008, 15:02, wena

Rany osudu ma zasahovali jedna za druhou a ja som už nevedela, kde by som sa pred nimi schovala. Potom som si ale uvedomila, že najdôležitejšie je jediné, žiť!

Hlava ma stále bolela. Len ťažko som trafila kľúče do zámku. Aj ruky sa mi triasli. Byt bol temný a studený. Zatiahnuté žalúzie neprepúšťali dnu ani kvapku denného svetla.
Nechcela som svetlo, nechcela som slnko, nechcela som nič, čo by mi pripomínalo, že vonku, mimo týchto stien môže existovať šťastný ľudský život. Nákup som odložila na kuchynskú linku, ani som ho nevybrala z tašky. Pripadala som si ako stroskotanec na pustom nehostinnom ostrove. Všetko ma bolelo, každý nerv, každé vydýchnutie. A zo všetkého najviac pochopiteľne hlava. Bez ustania, bez nádeje, že niekedy bolesť prestane.
„To snáď ani nie je život, to snáď je lepšie nežiť, zaspať a už sa neprebudiť,“ hovorila som si. Tak ako som bola v kabáte a topánkach, sadla som si do kresla. Nech sa robí, čo sa robí, len nech tá bolesť prestane, bola moja posledná myšlienka, ktorú som ešte vnímala.
Neviem ako dlho som spala. Keď som sa prebudila, nevedela som, či je deň alebo noc. Rozsvietila som lampu a pozrela sa na hodiny. Bolo dvanásť. Pomaly som šla k oknu a roztiahla žalúzie. Vonku bola tma. To znamená, že je polnoc. Asi by som si mala ľahnúť, čo iného sa dá v noci robiť?
Bola som celá polámaná. Ako omámená som sa doplazila do predsiene, zohla som sa, aby som sa vyzula...a viac neviem.
Keď som sa spamätala, ležala som skrútená medzi skrinkou a vešiakom a divne mi trhalo v ľavej ruke. Tupá neznesiteľná bolesť sa mi presťahovala z hlavy do ruky. Od hrudnej kosti až po prsty. „Infarkt,“ preletelo mi hlavou. „Ježišikriste, ja mám infarkt. Je hlboká noc, som tu sama a mám infarkt. Kto mi pomôže? Koho mám zavolať? Mám volať Ini? Je ďaleko, a kým by prišla, mohlo by byť už po mne. Mohla by som zabúchať na susedov, ale to by som musela vstať, ísť ku dverám, odomknúť...to nedokážem...“
Ruka ma stále bolela, nahmatala som si pulz, srdce mi tĺklo ako besné. „Musím vstať a ísť k telefónu,“ prešlo mi hlavou. „Lenže pri infarkte sa nemá človek hýbať. Ale ja musím, musím si zavolať záchranku,“ došlo mi.
Postavila som sa na nohy a pomaličky, opatrne som sa šuchotala k telefónu. Vyťukala som 112 a roztraseným hlasom som nahlásila meno a adresu, že mám infarkt a, že som v byte sama.
Pani na druhej strane bola so mnou stále v kontakte a upokojovala ma, až kým neprišla záchranka. Posadili ma na stoličku a výťahom sme zišli do sanitky. Nevnímala som nič, len svoju ruku, ktorá bolela a bolela. „ale hlava ma už nebolí,“ uvedomila som si.
V nemocnici ma prevzala sestra, a doktor ma dôkladne vyšetril. Vypytoval sa ma, čo predchádzalo tomu kolapsu, a keď som zo seba vysypala všetko, čo ma naraz postretlo, povedal: „ To by porazilo vola a nie takúto krehkú osobu, ako ste vy, pani Záhradnícka. Infarkt to nie je, tá bolesť je od chrbtice. Je to len nervový šok. Pustíme vás domov, dám vám niečo na upokojenie a bude dobre, uvidíte...A ak môžete, zavolajte dcére, či by dnes nemohla byť s vami. Dostanete sa nejako domov?“
Pozrela som sa na seba, už som bola oblečená, stále v tom istom od včera. Naraz mi všetko došlo, hlava ma už nebolí, infarkt tiež nemám...Zrazu som sa cítila omnoho lepšie.
„Možno by som mohla ísť domov aj sama,“ povedala som.
„Radšej nie, ste po ťažkom šoku. Manžela , podľa toho, čo ste hovorila, asi volať nebudete?“
„V žiadnom prípade. Zavolám dcére,“ siahla som do kabelky pre mobil.
Telefón bol vypnutý, vlastne už od včerajška. Ak mi Iňa volala, nedovolala sa.
Vytočila som dcérine číslo a chvíľu som musela počkať.
„Mami?“, ozval sa dcérin rozospatý hlas.
„Inka, mohla by si pre mňa prísť do nemocnice? Nie, nie, nič vážne. Len šok. Prosím ťa, príď pre mňa a vezmi aj malého, pán doktor povedal, že by bolo lepšie, keby si dnes mohla so mnou zostať...“
„Idem,“ povedala. „Dobre, čakám. Doma ti všetko poviem, myslela som si, že mám infarkt...“
Sadla som si dole v hale a čakala som, kým pre mňa dcéra príde. A svet mi v tej chvíli pripadal krásny. Čo na tom, že možno prídem o robotu, veď v tej samoobsluhe hľadajú predavačku, spomenula som si. Čo na tom, že ma opúšťa manžel, mám predsa vnúčika a dcérku. Dôležité je, že žijem, to je hlavné. Všetko sa dá prekonať, ale život je nenahraditeľný.
Johana ( 53)