Ako som chcela spasiť svet.

22.04.2008, 14:24, wena

Niektorí ľudia celý život márne premýšľajú, v čom je ich zmysel života. Iní sa s tým vôbec nezaťažujú. Jednoducho, len žijú. Ja ale viem, prečo som tu. Som tu, aby som pomáhala ostatným. ( Marika 27)

 

Dnes už vôbec nepochybujem o tom, že som sa kedysi minula povolaniu. Tá obchodná akadémia pre mňa nebola šťastná voľba. Ale čo človek v pätnástich vie? Naši do mňa stále hučali“ „Budeš v teplúčku v kancelárii, žiadna ťažká drina.“ Nemohla som sa im diviť, celý život fyzicky ťažko pracovali. Lenže mňa od malička bavilo niečo úplne iné, vždy som chcela pomáhať ľudom. Nezniesla som, aby v mojom okolí niekto trpel, vždy som bola na strane utlačovaných. Aj napriek tomu, som po maturite nastúpila ako recepčná, ale kým som sa rozkukala a zistila , že ma táto práca nenapĺňa, vydala som sa a odišla na materskú.
Manžel Andrej zdedil malý byt, ktorý sme si útulne zariadili. Nikdy som netúžila po blahobyte, ani po luxusnom aute. A keď sa nám narodila Karolínka, bolo moje šťastie dokonalé.
Karolínka bola zdravá a bystrá a ja som sa konečne mala o koho starať. Moje sociálne cítenie sa pôrodom prehĺbilo a ukázalo sa, že mi to nestačí. Čo budem robiť, som ešte nevedela.
Chodievali sme pravidelne na pieskovisko, kde som posedávala a hliadkovala, aby sa nikomu neubližovalo. Ako náhle som niečo zazrela, hneď som malým hriešnikom dohovárala a vysvetľovala, že ľudia nie sú svorka vlkov, že existuje niečo ako ľudská solidarita, že sa majú slabší chrániť. Dívali sa na mňa s otvorenými ústami a ich maminky mi dávali najavo, aby som sa radšej starala o svoje dieťa, lenže ja som bola hotová Johanka z Arku. Bojovala som za lepší svet. Vždy, keď sa objavil náš červený kočiar, maminky už spiklenecky pokukávali alebo so svojimi ratolesťami odišli. Nevadilo mi to. Predsa sa nevzdám pri prvej prekážke! Jedna maminka mi ale fandila: „ Tá, čo si o sebe myslí, že spasí svet,“ povedala šeptom, že mi tak hovoria. Tak, fajn, pochopila a časom pribudnú ďalší, vravela som si. Nevyžívala som sa iba na pieskovisku, navrhovala som svoju pomoc každému, o kom som bola presvedčená, že mu príde vhod. Napríklad našej susedke, starej osamelej pani.
„Raz za týždeň by som vám nakúpila, aby ste sa nemusela ťahať s taškami,“ vybafla som na ňu na chodbe. Všimla som si ako ťažko sa jej ide po schodoch. Chuderka, úplne sa vydesila. Bála sa ľudí, zrejme jej niekto ublížil. Keď pochopila, že ju nechcem okradnúť a ani sa jej vkradnúť do bytu, nemohla si ma vynachváliť. „ Maruška, vy ste poklad,“ vravievala mi.
„To, čo vy pre mňa robíte, to by veľakrát ani vlastné deti nerobili!“ Hrialo ma to pri srdci a ešte viac mi to zdvihlo sebavedomie. Konečne som mala pocit, že robím niečo užitočné!
Ľudia v našom paneláku ma buď zdravili a usmievali sa na mňa alebo mi okato dávali najavo, že som mierne strelená. Ľahostajná som nebola nikomu. A to ma tešilo, pretože práve ľahostajnosti som vyhlásila nesmiernu vojnu.
Mojej pozornosti neunikla ani skupinka bezdomovcov postávajúcich pred supermarketom, kde sme chodili s Karolínkou nakupovať. Vypadali dosť úboho a ja som už premýšľala ako im pomôcť. Zistila som, kde je najbližšia lacná ubytovňa a či majú voľné miesta a potom , kde je pracovný úrad. Vzala som Karolínku a zahájila akciu.
Keď sme prišli k obchodu, tí úbožiaci popíjali z krabice najlacnejšie víno a pofajčievali. Na prvý pohľad vypadali spokojne, ale ja som sa nechcela oklamať zdanlivou idylkou. Okolo nich pobehoval strašne špinavý pes, ku ktorému sa Karolínka hneď rozbehla s veľkým nadšením a začala ho hladiť. Ja som sa vrhla k tým chlapíkom. Vedela som , že musím získať ich dôveru. Vytiahla som z peňaženky stovku a ponúkla som im ju. Vôbec sa netvárili, že ju nechcú, zhrabli ju a začali mi ďakovať. Dala som sa s nimi do reči, vôbec sa nehanbili a začali mi vylievať svoje osudy jeden po druhom. Bolo mi ich ľúto, vôbec si za to nemohli, ako som sa dozvedela z ich rozprávania. Neprišla som ich ale ľutovať, chcem im pomôcť. Navrhla som im riešenie, ako sa čo najrýchlejšie začleniť opäť späť. Vysvetlila som im, kde nájdu lacné ubytovanie a čo im vie ponúknuť úrad práce. Sľúbili mi úplne všetko. „To viete, panička, že tam pôjdeme a ďakujeme moc. Ste anjel.“
Tak aha, stačilo celkom málo. Spokojne s pocitom vojvodcu, ktorý práve vybojoval víťaznú bitku, sme sa vybrali s Karolínkou domov. Dcérka sa ale začala cestou silno škrabať. Doma som zistila, že má po celom tele štípance od bĺch. A že psie blchy nelezú na človeka. Oblečenie som vyprášila a dala prať. Napustila som vaňu, posadila do nej Karolínku a riadne som ju namydlila. Medzi tým som siahla do kabelky pre hrebeň a zistila som, že mi chýba mobil a peňaženka. Sotva som si to stačila zrovnať v hlave, že to s tou vyhratou bitkou nebude také horúce, vrazil do dverí Andrej.
„No, Marika, kde si? Prečo nedvíhaš mobil? Bál som sa, že sa vám niečo stalo!“
„Neboj, nestalo, len som telefón niekde stratila a s ním aj peňaženku. Inak sme úplne v poriadku,“ zazubila som sa naňho.
„Čože? Ako stratila? A čo to má Karolínka za fľaky?“ úpel Andrej.
Karolínka sa smiala. „Mám blchy, od toho psíka, čo mali tí ujovia, čo im maminka dávala korunky,“ Andrej sa spýtavo na mňa pozrel. Predsa nebudem učiť dieťa klamať?
Andrej sa chytil za hlavu. „Tebe preskočilo! Je to vôbec možné! Ja tu driem, robím nadčasy, aby som zabezpečil rodinu, a ty rozdávaš moje ťažko zarobené peniaze nejakým ožranom! A ešte sa necháš od nich okradnúť!“ „Ale, Andrejko, veď oni sú tiež ľudia...“, šepla som.
„Vzal som si blázna, normálneho cvoka, čo si hrá na spasiteľa! Ty by si bola ochotná trpieť za hriechy všetkých ľudí na kríži!“ Mala som trochu strach, lebo Andrej bol celý červený a lapal po dychu. Nežne som ho objala. Pozeral, ako by som bola mimozemšťan. Zaprosila som: „Miláčik, prosím, nehnevaj sa na mňa, veď ja vlastne ten mobil nepotrebujem. A oni si zaň kúpia jedlo...“ „Určite jedlo, chľast!“ zareval Andrej. „Preboha, už radšej mlč, lebo za seba neručím. Keby som ťa nemal tak rád, tak by som ťa...!“
Od vtedy ubehli dva roky. Už viem, že moje pokusy o nápravu ľudstva boli veľmi naivné, už nehodlám spasiť svet. Pomáham ale stále. Urobila som si rekvalifikačný kurz a pracujem v jednej organizácií, ktorá sa stará o mentálne postihnutých. Konečne som sa našla. Andrej mi síce hovorí „matka Tereza“ , ale zdá sa, že sa stým zmieril. A Karolínka? Chystá sa do školy a...myslím, že je celá po mne. Minule dala nejakým deťom svoju bábiku! „Maminka, však sa nehneváš?“, pýtala sa ma. „Tie deti sa nemali vôbec s čím hrať a boli také smutné!“
„Nehnevám, Karolínka, ale ockovi to radšej nehovor,“ poradila som jej.
Marika