2.11 Pamiatka zosnulých

27.10.2008, 15:03,

 "Je čas na spomienky, čas na zamyslenie sa nad životom tých, čo už nie sú medzi nami, ale aj na nad životom našim. Je čas na povzdychnutie ,čas na nefalšované a úprimné slzy. Zapálime sviečky svojim pozostalým, chvíľu postojíme, pomodlíme sa za ich duše."
Peter Herman
 

 NIE JE HROB AKO HROB
Zvyky a rituály, súvisiace s DUŠIČKAMI

Prvé dva novembrové dni sa líšia nielen od ostatných dní jesene, ale aj celého roku. Je v nich viac smútku, nostalgie a spomínania. Každý vie, prečo je to tak. Prezrádza nám to aj kalendár, kde sú k týmto dňom priradené Sviatky všetkých svätých a Pamiatka zosnulých. Už niekoľko týždňov predtým zháňame vence a sviečky na hroby našich drahých.

Prvého novembra dokonca nastáva akési malé sťahovanie do miest mŕtvych. Takto by v staroveku nazvali dnešné cintoríny. Mnohí z nás sa odsťahovali z rodiska na celkom iné, často krát stovky kilometrov vzdialené miesto. Vďaka pracovnému vyťaženiu, či rodine nemajú možnosť svoje rodisko často navštevovať. Je tam však čosi, čo ich bude až do konca života ťahať aspoň na jeden deň v roku späť: hroby ich rodičov.
Prvého novembra sú cintoríny plné živých pozostalých. Zapaľujú sviečky, kladú vence. A obzerajú sa po ďalších hrobov. Podľa toho, v akom sú stave, totiž vidno, či na tých, čo tu našli svoj večný príbytok, ktosi spomína. Mnohé hroby sú krásne upravené. Sviečka na nich neprestáva horieť ani počas roka. Sú však aj iné hroby, zarastené trávou. Bez sviečok, kytíc a bez vencov. Ani na Sviatok všetkých svätých k ním nikto neprichádza. Kto v nich leží? Mená, vyryté na pohrebnom kameni, toho veľa neprezradia. Snáď iba to, kto sa kedy narodil a kto kedy zomrel. Dobrý znalec pohrebných rituálov a zvykov však vie rozoznať aj reč hrobov. Zdá sa to takmer neuveriteľné, ale aj podľa hrobu sa dá čo to zistiť zosnulom. Veľké kamenné hrobky s bohatou ozdobou a drahým mramorom nám nehovoria iba o finančnom dostatku pozostalej rodiny, ale aj o tom, že táto rodina mala k mŕtvemu veľmi úzky vzťah. Napoly zhnité drevené kríže zas nehovoria len o chudobe, ale aj o ľahostajnosti a nezáujme pozostalých. Podľa pohrebných rítov sa však dajú rozoznať nielen majetkové pomery, ale aj stav pochovaných. Lepšie povedané, či ten, kto v hrobe leží, umrel slobodný, alebo ženatý.

Čo prezrádzajú farby
Zlomená svieca, horiaca na hrobe prezrádza, že ju zapálil ženích, alebo nevesta, ktorému umrel partner (partnerka) pred sobášom. Podľa vencov, položených na hrobe, sa dá určiť príbuzenský vzťah. Určujúca je nielen veľkosť, ale aj tvar. Veľké vence kladie najbližšia rodina, žena a deti, menšie širší okruh rodiny, súrodenci zosnulého, najmenšie vence, resp. kytičku kvetín priatelia a kolegovia. Veľa môžete povedať aj farbou kvetov. Pozrime sa teda, čo ktorá farba hovorí:
Biele kvety - oceňujete ňou otvorenosť a úprimnosť zosnulého.
Červené kvety - vyjadrujte nimi, že vám chýba jeho nežnosť a láska.
Modré kvety -chýba vám opatrnosť a múdrosť zosnulého.
Ružové kvety - chýba vám romantika a neha, ktorou vás zahŕňal
Oranžové a žlté kvety - vyjadrujete nimi, že vám chýba jeho jasná, slnečná povaha.
Mnohí kladú na hroby nielen kvety a sviečky, ale aj drobné upomienkové predmety, najčastejšie sošky. Aj tu je však určitá predpísaná etiketa, Slobodným ľuďom, najmä deťom a mladým, ktorí zomreli pred osemnástym rokom života, sa dávajú iba biele predmety. Je to niečo podobné, ako keď slobodného mládenca, či slobodné dievča pochovávajú do bielej rakvy. Nešťastie vraj prináša, ak ľudia prídu k hrobu oblečení do svetlých farieb. Už celé desaťročia, ak nie aj storočia, je predpísaný zvyk chodiť na „dušičky" v čiernom. Bolo to povinnosťou nielen žien, ale aj mužov. Ženy nesmeli prísť na cintorín bez čiernej šatky a muži bez klobúka. Tieto tradície a zvyky sú spoločné takmer pre celé Slovensko, jednotlivé regióny mali však svoje zvláštnosti, ktorými sa oddeľovali od ostatných. Tie sa premietali najmä v ľudovom folklóre. Na „dušičky" ako sa sviatkom všetkých svätých ľudovo hovorievalo, sa veľa vecí nemohlo robiť, iné zas boli povinne predpísané. Na Kysuciach napríklad ženy šili. Verili, že koľko stehov počas dušičiek spravia, toľko duší vyslobodia z očistca.

Meno pre mestá mŕtvych
Slovo cintorín je odvodené od latinského slova coemeterium a označuje miesto, kde mŕtvi očakávajú prebudenie zo spánku na súdny deň. V stredoveku boli situované okolo kostolov, boli posvätené a považované za bohoslužobné miesta. Poloha a miesto cintorínov sa postupne menili. Koncom 18. storočia sa odsúvajú na okraj miest a rozprestierajú sa obyčajne v blízkosti lesov a polí na vyvýšenom mieste, kde boli chránené pred povodňami. Od okolitého sveta boli oddelené prirodzenou hranicou, ktorú tvorili bujné kríky, alebo priekopa.

Pálenie sviečok
V ľudových predstavách sa sviečka významne spájala s trvaním života. Dohárajúca sviečka znamená blížiacu sa smrť. Pálenie sviečky na hroboch vyplýva z viery, že pre vyslyšanie modlitby je potrebná zapálená sviečka. Ako svietidlo zhotovené z vosku a knôtu symbolizuje svetlo, prenesene aj nevinnosť a čistotu. Symbolika vyplýva z vosku roztápaného horiacim knôtom. Vosk je produktom včely, ktorá je pre svoj med a žihadlo považovaná za symbol Krista, dobrotivého sudcu. Sladkosť medu znamená slasť, milosrdenstvo, žihadlo zasa spravodlivosť a trest. Málokto však vie, že pálenie sviečok patrí ku predkresťanským zvykom. Robili tak ešte Kelti a Germáni. Tomuto sviatku sa vravelo Valpurgina noc. Kto bola Valpurga, nám zas prezradí keltský panteón. Bola to jedna z najmocnejších keltských, neskôr germánskych bohýň, patrónka čarodejníc. Bojovala proti temným silám, ktoré vládli počas zimy. Aby mala dosť sily na tento boj, museli sa na konci jesene páliť sviečky, ktoré boli jej symbolom. Znamenalo to, že Valpurgina moc zničí všetko, čo bráni vzkrieseniu jari a nového života vôbec. Na rozdiel od dnešných dušičiek Valpurgin sviatok bol radostný. Muži zapaľovali ohne, okolo ktorých tancovali dievčatá a ženy. Počas Valpurginej noci sa uzatvárali manželstvá „na skúšku". Trvali do konca zimy. Ak si to počas zimných mesiacov dvojica rozmyslela, mohla sa slobodne rozísť a v nasledujúcom roku počas Valpurginej noci si hľadať nového partnera. Ak počas tejto noci splodila dvojica dieťa, celý kmeň ho rozmaznával. Verilo sa, že takéto deti sú obdarené Valpurgínou priazňou a majú dlhý život.

Prečo práve dušičky
Takéto silné pohanské zvyky sa nemohli páčiť nastupujúcemu kresťanstvu. Veď pretrvali nielen Germánov a Keltov, ale aj Slovanov. Preto sa ho cirkev snažila nahradiť niečím veľmi podobným. Prevzala z niekdajších rítov charakteristické znaky - pálenie sviečok a kladenie vencov na hrob, dala im však iný význam. Sviečky sa už nepálili na počesť Valpurgy, ale na pamiatku mŕtvych duší. Niektorí ľudia až dodnes veria, že ich vôňu mŕtvi v hrobe cítia a tak vedia, kto ich príde pozrieť.

Cítia mŕtvi vôňu sviečok?
Ak by to bolo naozaj tak, znamenalo by to, že smrť nie je konečnou fázou existencie. Takáto špekulácia dáva priestor rôznym teóriám o posmrtnom živote a pôsobení mŕtvych na živých. Na webovej stránke Pútnici sa napríklad dočítate: tí, čo ustavične spomínajú na svojich mŕtvych, k sebe privolávajú ich energiu. Hovorí sa tu aj o pálení sviečok. Na otázku, aký význam to má, na stránke odpovedá istá pani Zita, ktorá samu seba predstavuje ako vešticu: Pálenie sviečok má veľký význam. Treba ich však zapáliť tri: za Otca, Ducha aj za Syna.
Prvá sa páli na utrpenie, mŕtva duša cez ňu cíti trest za všetko zlé, čo v živote urobila. Druhá sa páli na zatratenie a mŕtva duša je v nej odsúdená Božou spravodlivosťou. Až tretia sviečka znamená vzkriesenie cez odpustenie, lebo symbolizuje milosrdenstvo a lásku Božieho syna Ježiša Krista.

Stopäťdesiat žalmov
Stretnutie rodiny pri hrobe mŕtveho je akýmsi prirodzeným výsledkom Sviatku všetkých svätých. Ešte aj dnes je v mnohých rodinách zvykom, že po odchode z cintorína si sadajú k spoločnému, zvyčajne bohato prestretému stolu. Kedysi sa však k tomuto viazal ešte ďalší zvyk. Bolo ním čítanie žalmov počas večere a po nej. Verilo sa, že ak sa do rána prečíta 150 žalmov, duša bude celkom oslobodená a nájde svetlo večného života.

Zuzana Kuglerová